Page 38 - Staré Zlaté Časy
P. 38

V Žiline nás bolo o piatich kňazov viac a po svadbe mojich detí a narodení ich detí,
               našich vnukov a vnučiek, nás bolo 18. Tradície sme zachovávali vo všetkom a konštatujem, že
               to bolo vždy krásne, či to bolo na starej fare hore v jedálni, alebo u dcéry na Jilemnického 12.
               Banovali sme iba za prekrásnymi terchovskými spevmi. V Žiline nebol zvyk chodiť susedom
               spievať  „strunku“.  Iba  na  Božie  narodenie  a na  Štefana  prišiel  zaspievať  celý  spevokol
               z Farského kostola...

                                            F A R A   V   T E R C H O V E J

                                   Fara v Terchovej bola veľká, slnečná a nová. Už som spomínal, že v dolných dvoch
               izbách  bývali  páter  Mičo  a niekoľko  zimných  mesiacov  báči  –  Pánkov  otec.  Keď  sa  izby
               uvoľnili  ponúkli  sme  ich  dvom  mladým  učiteľom  –  Vojtechovi Murínovi a Milanovi
               Macháčovi.  Ten  druhý  vlastne  iba  skončil  školu  a na internáte bol spolu s naším  Mirom.
               Obidvaja  boli  solídni  a obidvaja  učili  našu  dcéru.  Bývali  tam  dva  roky,  potom  sa  poženili
               a odišli na iné pôsobiská. Predstavitelia obce nás chceli z fary dostať preč a podali návrh na
               zriadenie pôrodnice a zrekvirovanie  horného  poschodia.  Návrh  bol  s nadšením prijatý u
               svetských mocipánov a s nechuťou  u cirkevnej  vrchnosti.  Jediný,  kto  sa  proti  tomuto  už
               schválenému projektu postavil, bol Pánko. Vyhlásil, že poštve ženy proti nim. A nemusel to ani
               urobiť. Keď sa obyvatelia dozvedeli, čo sa chystá, zorganizovali protest s vyhlásením, že ani
               jedna žena do fary rodiť nepôjde. Pánko ponúkol voľné dve miestnosti práve nastupujúcemu
               doktorovi Švomovi a jeho rodine  –  manželke  a dcérke,  ktorá  mala  iba  niekoľko  mesiacov.
               Manželku  sme  poznali  dobre,  bola  to  dcéra  Vyskočilova,  ktorý  kedysi  v Žiline  vlastnil
               sódovkáreň. (Ako chalani sme pokrikovali takú rečňovanku: Vyskočil vyskočil, Vyskočilku
               preskočil, Vyskočilka  vyskočila, Vyskočila  preskočila.)  Doktor Švoma bol dobrý odborník,
               pochádzal z Moravy, ale celkom dobre hovoril po slovensky, len prízvuk prezrádzal jeho pôvod.
               Terchovci ho mali radi a on zas veľmi rád navštevoval našu kuchyňu, kde mu všetky ponúknuté
               jedlá veľmi chutili. Raz sme mali vynikajúcu kačacinu. Pána doktora pritiahla vôňa a manželka
               mu  naložila  stehno  s chrumkavou  kožtičkou,  knedľou  a červenou  kapustou.  Nešťastným
               pošmyknutím mu stehno vyletelo z taniera a rovno na zem. Manželka chcela stehno vymeniť,
               ale pán doktor ho iba ofúkol a pokojne zjedol. „Bolo by ho škoda“ – zamrmlal s plnými ústami.
               Ľutovali sme, keď po čase dostal atraktívnejšie miesto v Žiline a odsťahovali sa. Posledné roky
               bývania v Terchovej sme tieto izby zariadili ako hosťovské a podotýkam, boli vždy obsadené.
               Zvlášť veľké prázdniny sme fungovali ako permanentný hotel. Vystriedali sa všetci súrodenci
               s deťmi z Pánkovej strany, mojej i manželkinej. Bolo to nesmierne vyčerpávajúce, na druhej
               strane zas sme ich sprevádzali na túrach, poriadali pre nich opekačky, navštevovali salaše a mali
               milión zážitkov na sedačkovom výťahu, ktorý v tom čase bol moderný a jeden z prvých na
               Slovensku. Môžem  sa  pochváliť,  pričinil  som  sa  k jeho  postaveniu  veľkou mierou, počnúc
               nápadom, získavaním  financií a hlavne vysporiadaním pozemkov pod ním. Majiteľov bolo
               veľa  a bolo  treba  všetkých  uspokojiť,  čo  sa  nakoniec  úspešne  podarilo. A tak sa  z poľno-
               hospodárskej Terchovej postupne stávalo vyhľadávané turistické miesto. Škoda, že hoci som
               na všetkých projektoch veľkou mierou participoval, nikde nie som zaznamenaný, lebo moje
               meno muselo byť vymazané, a tí, ktorí si to pamätajú, postupne vymierajú.
               Taký je život!


                                                           36
   33   34   35   36   37   38   39   40   41   42   43