Page 38 - Staré Zlaté Časy

V Žiline nás bolo o piatich kňazov viac a po svadbe mojich detí a narodení ich detí,
našich vnukov a vnučiek, nás bolo 18. Tradície sme zachovávali vo všetkom a konštatujem, že
to bolo vždy krásne, či to bolo na starej fare hore v jedálni, alebo u dcéry na Jilemnického 12.
Banovali sme iba za prekrásnymi terchovskými spevmi. V Žiline nebol zvyk chodiť susedom
spievať „strunku“. Iba na Božie narodenie a na Štefana prišiel zaspievať celý spevokol
z Farského kostola...

F A R A V T E R C H O V E J

Fara v Terchovej bola veľká, slnečná a nová. Už som spomínal, že v dolných dvoch
izbách bývali páter Mičo a niekoľko zimných mesiacov báči – Pánkov otec. Keď sa izby
uvoľnili ponúkli sme ich dvom mladým učiteľom – Vojtechovi Murínovi a Milanovi
Macháčovi. Ten druhý vlastne iba skončil školu a na internáte bol spolu s naším Mirom.
Obidvaja boli solídni a obidvaja učili našu dcéru. Bývali tam dva roky, potom sa poženili
a odišli na iné pôsobiská. Predstavitelia obce nás chceli z fary dostať preč a podali návrh na
zriadenie pôrodnice a zrekvirovanie horného poschodia. Návrh bol s nadšením prijatý u
svetských mocipánov a s nechuťou u cirkevnej vrchnosti. Jediný, kto sa proti tomuto už
schválenému projektu postavil, bol Pánko. Vyhlásil, že poštve ženy proti nim. A nemusel to ani
urobiť. Keď sa obyvatelia dozvedeli, čo sa chystá, zorganizovali protest s vyhlásením, že ani
jedna žena do fary rodiť nepôjde. Pánko ponúkol voľné dve miestnosti práve nastupujúcemu
doktorovi Švomovi a jeho rodine – manželke a dcérke, ktorá mala iba niekoľko mesiacov.
Manželku sme poznali dobre, bola to dcéra Vyskočilova, ktorý kedysi v Žiline vlastnil
sódovkáreň. (Ako chalani sme pokrikovali takú rečňovanku: Vyskočil vyskočil, Vyskočilku
preskočil, Vyskočilka vyskočila, Vyskočila preskočila.) Doktor Švoma bol dobrý odborník,
pochádzal z Moravy, ale celkom dobre hovoril po slovensky, len prízvuk prezrádzal jeho pôvod.
Terchovci ho mali radi a on zas veľmi rád navštevoval našu kuchyňu, kde mu všetky ponúknuté
jedlá veľmi chutili. Raz sme mali vynikajúcu kačacinu. Pána doktora pritiahla vôňa a manželka
mu naložila stehno s chrumkavou kožtičkou, knedľou a červenou kapustou. Nešťastným
pošmyknutím mu stehno vyletelo z taniera a rovno na zem. Manželka chcela stehno vymeniť,
ale pán doktor ho iba ofúkol a pokojne zjedol. „Bolo by ho škoda“ – zamrmlal s plnými ústami.
Ľutovali sme, keď po čase dostal atraktívnejšie miesto v Žiline a odsťahovali sa. Posledné roky
bývania v Terchovej sme tieto izby zariadili ako hosťovské a podotýkam, boli vždy obsadené.
Zvlášť veľké prázdniny sme fungovali ako permanentný hotel. Vystriedali sa všetci súrodenci
s deťmi z Pánkovej strany, mojej i manželkinej. Bolo to nesmierne vyčerpávajúce, na druhej
strane zas sme ich sprevádzali na túrach, poriadali pre nich opekačky, navštevovali salaše a mali
milión zážitkov na sedačkovom výťahu, ktorý v tom čase bol moderný a jeden z prvých na
Slovensku. Môžem sa pochváliť, pričinil som sa k jeho postaveniu veľkou mierou, počnúc
nápadom, získavaním financií a hlavne vysporiadaním pozemkov pod ním. Majiteľov bolo
veľa a bolo treba všetkých uspokojiť, čo sa nakoniec úspešne podarilo. A tak sa z poľno-
hospodárskej Terchovej postupne stávalo vyhľadávané turistické miesto. Škoda, že hoci som
na všetkých projektoch veľkou mierou participoval, nikde nie som zaznamenaný, lebo moje
meno muselo byť vymazané, a tí, ktorí si to pamätajú, postupne vymierajú.
Taký je život!

36