Page 40 - Staré Zlaté Časy

stave, postavené ešte z hlinených, nepálených tehál, ale dva sú úplne nové a dva rozostavané.
Fara je blízko Farského kostola, čo vyhovuje kňazom i veriacim. Navyše keby si pozreli aspoň
trošku históriu Žiliny, tak by sa dozvedeli, že v dávnej minulosti na mieste hradieb, ktoré mohli
byť súčasťou opevnenia mesta – Valu (veď aj ulica sa volá Dolný Val) stála prvá stará fara
postavená z kameňa a dreva, ktorá podľahla ešte v 1678 roku požiaru a možno tá prvá stará
nepoužíval, až v 1777 roku postavili novú starú faru najprv prízemnú s dvoma strechami, ktorá
pri veľkom požiari v 1848 čiastočne zhorela. S opravou začali v 1855 roku a vtedy pristavili aj
prvé poschodie. Na tú dobu to bola veľmi veľká budova, hlavne stena nad farskými schodmi,
ktorá aj teraz pôsobí majestátnym dojmom. V 1913 roku túto barokovú stavbu renovovali, čo
dokumentuje aj nápis práve na tejto stene – RENOV 1913. Nad vchodom je krásny reliéf – erb
Slovenska. Hoci história hovorí, že pôvodne tam musel byť erb Horného Uhorska, kde sme
kedysi patrili. Taktiež sa spomína, že zásluhu na zmenu majú Štúrovci, ktorí vraj odstránili
z trojvŕšia kráľovskú korunku a nový erb použili na slovenskej pečati prvej Slovenskej národnej
rady v rokoch 1848 – 1849. Toto všetko som si našiel v starých spisoch, ktoré boli uložené
v knižnici, v prekrásnej starej skrini na medziposchodí. Zaberala celú stenu a bola vysoká až
po plafón. Police boli preplnené starými spismi, ešte písanými rukou a trvalo by mi to roky
a roky, keby som ich chcel všetky prečítať. Mal som to aj v úmysle, ale po pár návštevách ŠTB
sa ich počet podstatne zmenšil a môžem potvrdiť, že ich nezaujímalo z akého obdobia sú, či sú
vzácne, alebo nie a všetky boli určené na oheň. Škoda! Keď sme faru opustili a prevzali ju
nejakí mládežníci s ľútosťou som sa dozvedel, že tieto vzácnosti veľkú časť dali do zberu. (A ja
dopĺňam, že zbytok aj so skriňou zmizol pri búraní fary, podobne ako starožitné viedenské
koncertné krídlo, ktoré sme zapožičali pre farských spevákov. Nedávno som čítala, nadšenú
správu, že sa podarilo nájsť starú vysokú keramickú pec z našej jedálne a že ju inštalujú do
Lietavského hradu – aspoň niečo.) V starej barokovej fare bolo vzácnych vecí oveľa viac.
Po čase začali rozhovory so susedmi fary, ktorí postupne súhlasili s presídlením do
okolitých dedín a začalo sa s búraním ich domčekov. Dosť dlho sa nič nedialo, ale po čase sa
vytvorilo akési provizórne parkovisko, na ktorom občas nejaké auto zaparkovalo. Pánko –
Štefan Bitter stále hľadal východisko, ako faru zachovať. S týmito historickými dokumentami
sa mu podarilo zaradiť faru medzi pamiatkové stavby a tým sa budova zachovala. Malo to aj
jednu nevýhodu – nedali sa robiť žiadne stavebné úpravy, ktoré fara vyžadovala. V horných
miestnostiach plafóny mali drevené hrady, ktorých stredná časť bola o dobrých 10 cm nižšie
ako tie pri stenách. A tak sme stále čakali kedy sa prelomia celkom.
Vstup do fary na úrovni prízemia pokračoval spletitými chodbami s oblúkovitými
plafónmi do kancelárie a kaplánky, ďalej do kuchynskej časti a do izieb. V jednej bývali dvaja
študenti (z oboch sa stali vysokopostavené osobnosti a stranícki funkcionári) a v druhej
profesor Gmyterko, ktorý zároveň bol hlavným organistom vo Farskom kostole. Táto časť bola
v úrovni prízemia, ale v skutočnosti, vzhľadom na stavbu v kopci, bola vo výške prvého
poschodia. Pod nimi sa takto vytvorili pivnice a dvor. Moja žena si z Terchovej priviezla tri
sliepky, ktoré oživovali mestský hluk svojím kotkodákaním. Nechovala ich pre mäso, ale pre
radosť, a tak chúďatá sliepky zašli na starobu. Na poschodie sa išlo zo vstupnej haly po
drevených schodoch do kaplánky, našej slovenskej izby, obrovskej jedálne a v dvoch izbách
sme mali spálne. Okien na fare bolo veľa, ale boli už na dvadsiate storočie veľmi malé.
V kaplánke Janka Michaličku bolo dosť nedýchateľne, lebo neskutočne veľa fajčil. Okrem

38