Page 41 - Staré Zlaté Časy
P. 41

cigariet mal ďalšiu záľubu – kŕmieval celé kŕdle hrdličiek a holubov. Sedávali mu na oknách
               a hrkútali. Boli také zdomácnelé, že si brali potravu priamo z jeho rúk.
                                   Moja manželka nesmela z rôznych príčin učiť, a tak sa zamestnala ako gazdiná
               a privyrábala si písaním cirkevných matrík. Mala krásny rukopis a venovala tomu veľa času.
               Čo sa raz nestalo – odbehla do kuchyne, a za ten čas sa nejako dostala do kancelárie jedna
               Rómka a vyberala zo šuflíka cirkevné peniaze. Moja žena ju prichytila a volala o pomoc. Páni
               kapláni  zlodejku  zadržali  a volali  políciu.  Viete  ako  to  dopadlo?  Zlodejku  prepustili,  lebo
               odôvodnila krádež, že má veľa detí a nemá im čo dať jesť. Moju ženu príslušníci VB zobrali so
               sebou a vyše  dvoch  hodín  ju  držali  na  polícii  a spisovali  zápisnicu.  Prišla  domov  zmorená
               a ľutovala, že vôbec volala o pomoc.
                                   Na starej fare nás bývalo od 1958 roku veľa – dvaja až traja kapláni, Pánko, môj
               prastrýko dekan – farár Anton Blaha a naša rodina – my rodičia, syn a dcéra. Okrem toho sa
               s nami  stravoval  Vdp.  Štefan  Schmidt.  Bolo  nás  dosť,  manželka  sa  starala o chod celej
               domácnosti. Samozrejme, že sme sa všetci snažili jej pomáhať, každý ako vedel. Ja som mal na
               starosti nákupy a keďže som chodil na siedmu do práce, vždy som skočil na čerstvé rožky,
               chlieb a mlieko. Prestrel som v kuchyni na stôl taniere, nožíky a hrnčeky. O naplnenie sa už
               starali mama a dcéra, ktorá pred školou dokázala oprať prádlo a vyvesiť na šnúru. (Žiadne
               automatické práčky a sušičky). Kuchyňa bola obľúbeným miestom nás všetkých – bolo tam
               teplučko, dalo sa posedieť ešte pri klasickej stavanej peci, v ktorej sa pekávali nielen koláče,
               ale aj bezkonkurenčný domáci chlebík. Mama bola vynikajúca kuchárka a bolo jej jedno, či jej
               pomáha syn, alebo dcéra, obidvaja museli vedieť všetko navariť. Mnohí návštevníci vidiac Mira
               ako  šúľa  slivkové  knedle,  boli  prekvapení  a po Marikiných  polievkach a perkách sa všetci
               oblizovali.  Napadlo  ma,  ako  dcéra  už  vydatá  s dvoma  malými  chlapčekmi  chodila  mame
               pomáhať s varením a upratovaním a ako ju už pracujúcu v nemocnici páni kapláni nahovárali,
               aby znova išla na materskú, lebo varí a pečie veci, ktoré sa už mame pre prácnosť nechceli
               robiť.
                                   Spomenul som upratovanie. Zdedili sme po predošlom principálovi Leitmanovi
               nielen dvoch kaplánov, ale aj jednu pomocnicu, ktorá mala na starosti upratovanie. Volala sa
               Hanka od Babuškov, postaršia pani, ktorej sa už moc nežiadalo robiť, a tak sme ju často našli
               ležať na koberci sladko spiacu pri zvuku naplno pusteného vysávača. Vzhľadom na jej veľmi
               nízky dôchodok a vyšší vek sme sa rozhodli nechať ju v službe odpočívať a práca zostala nám.
               V starej fare sme zažili rôzne situácie, ale tak či onak sme boli snáď najstráženejší ľudia z celej
               Žiliny. Naproti fare na rohu bol pekný obchod SKLO – PORCELÁN s dvoma stranami zo
               sklenených okien a malou  strieškou  nad  vchodom.  To  bolo  miesto,  kde  mali  stanovisko
               eštebáci, ktorí sa pravidelne po niekoľkých hodinách striedali za nášho pozorovania z Marikinej
               izby na poschodí. Mali zložitú prácu – nielen nás sledovať, ale aj zaznamenať každého, čo išiel
               na faru, ako dlho tam bol a pod. Ich pravidelné „návštevy“ vo vnútri fary boli dvojakého rázu.
               Oficiálne, kedy zavítal tzv. cirkevný tajomník a cirkevný zmocnenec s príkazmi, zákazmi a
               nariadeniami,  alebo  vtrhla  dnu  celá  horda,  ktorá  vrhala  hromy  blesky,  prehľadávali  izby,
               kanceláriu, vyhadzovali šatstvo, knihy, hľadali letáky a vždy si našli niekoho, ktorého zobrali
               so  sebou.  V prvých  rokoch  pobytu  takéto  návštevy  boli  časté,  neskôr  ojedinelé,  ale  za  to
               výdatnejšie. Hovorí sa, že si človek aj na šibenicu zvykne a musí sa žiť. Tak aj my sme sa snažili
               robiť čo bolo treba.


                                                           39
   36   37   38   39   40   41   42   43   44   45   46