Page 41 - Staré Zlaté Časy
P. 41
cigariet mal ďalšiu záľubu – kŕmieval celé kŕdle hrdličiek a holubov. Sedávali mu na oknách
a hrkútali. Boli také zdomácnelé, že si brali potravu priamo z jeho rúk.
Moja manželka nesmela z rôznych príčin učiť, a tak sa zamestnala ako gazdiná
a privyrábala si písaním cirkevných matrík. Mala krásny rukopis a venovala tomu veľa času.
Čo sa raz nestalo – odbehla do kuchyne, a za ten čas sa nejako dostala do kancelárie jedna
Rómka a vyberala zo šuflíka cirkevné peniaze. Moja žena ju prichytila a volala o pomoc. Páni
kapláni zlodejku zadržali a volali políciu. Viete ako to dopadlo? Zlodejku prepustili, lebo
odôvodnila krádež, že má veľa detí a nemá im čo dať jesť. Moju ženu príslušníci VB zobrali so
sebou a vyše dvoch hodín ju držali na polícii a spisovali zápisnicu. Prišla domov zmorená
a ľutovala, že vôbec volala o pomoc.
Na starej fare nás bývalo od 1958 roku veľa – dvaja až traja kapláni, Pánko, môj
prastrýko dekan – farár Anton Blaha a naša rodina – my rodičia, syn a dcéra. Okrem toho sa
s nami stravoval Vdp. Štefan Schmidt. Bolo nás dosť, manželka sa starala o chod celej
domácnosti. Samozrejme, že sme sa všetci snažili jej pomáhať, každý ako vedel. Ja som mal na
starosti nákupy a keďže som chodil na siedmu do práce, vždy som skočil na čerstvé rožky,
chlieb a mlieko. Prestrel som v kuchyni na stôl taniere, nožíky a hrnčeky. O naplnenie sa už
starali mama a dcéra, ktorá pred školou dokázala oprať prádlo a vyvesiť na šnúru. (Žiadne
automatické práčky a sušičky). Kuchyňa bola obľúbeným miestom nás všetkých – bolo tam
teplučko, dalo sa posedieť ešte pri klasickej stavanej peci, v ktorej sa pekávali nielen koláče,
ale aj bezkonkurenčný domáci chlebík. Mama bola vynikajúca kuchárka a bolo jej jedno, či jej
pomáha syn, alebo dcéra, obidvaja museli vedieť všetko navariť. Mnohí návštevníci vidiac Mira
ako šúľa slivkové knedle, boli prekvapení a po Marikiných polievkach a perkách sa všetci
oblizovali. Napadlo ma, ako dcéra už vydatá s dvoma malými chlapčekmi chodila mame
pomáhať s varením a upratovaním a ako ju už pracujúcu v nemocnici páni kapláni nahovárali,
aby znova išla na materskú, lebo varí a pečie veci, ktoré sa už mame pre prácnosť nechceli
robiť.
Spomenul som upratovanie. Zdedili sme po predošlom principálovi Leitmanovi
nielen dvoch kaplánov, ale aj jednu pomocnicu, ktorá mala na starosti upratovanie. Volala sa
Hanka od Babuškov, postaršia pani, ktorej sa už moc nežiadalo robiť, a tak sme ju často našli
ležať na koberci sladko spiacu pri zvuku naplno pusteného vysávača. Vzhľadom na jej veľmi
nízky dôchodok a vyšší vek sme sa rozhodli nechať ju v službe odpočívať a práca zostala nám.
V starej fare sme zažili rôzne situácie, ale tak či onak sme boli snáď najstráženejší ľudia z celej
Žiliny. Naproti fare na rohu bol pekný obchod SKLO – PORCELÁN s dvoma stranami zo
sklenených okien a malou strieškou nad vchodom. To bolo miesto, kde mali stanovisko
eštebáci, ktorí sa pravidelne po niekoľkých hodinách striedali za nášho pozorovania z Marikinej
izby na poschodí. Mali zložitú prácu – nielen nás sledovať, ale aj zaznamenať každého, čo išiel
na faru, ako dlho tam bol a pod. Ich pravidelné „návštevy“ vo vnútri fary boli dvojakého rázu.
Oficiálne, kedy zavítal tzv. cirkevný tajomník a cirkevný zmocnenec s príkazmi, zákazmi a
nariadeniami, alebo vtrhla dnu celá horda, ktorá vrhala hromy blesky, prehľadávali izby,
kanceláriu, vyhadzovali šatstvo, knihy, hľadali letáky a vždy si našli niekoho, ktorého zobrali
so sebou. V prvých rokoch pobytu takéto návštevy boli časté, neskôr ojedinelé, ale za to
výdatnejšie. Hovorí sa, že si človek aj na šibenicu zvykne a musí sa žiť. Tak aj my sme sa snažili
robiť čo bolo treba.
39