Page 43 - Staré Zlaté Časy

piatok na „nákupy“. Hneď po raňajkách vzali tašky a hurá do mesta. Všetky tri boli rovnako
vysoké, s tmavými vlasmi a postavou, akoby ich jedna mater mala. Pre ne tri Farská ulička bola
malá. Zastavovali sa v každom obchode a ich jazyky pracovali neúnavne. Hlavné slovo mala
Adelka a hneď po nej moja žena. Raz si moja žena na takúto pochôdzku po meste obula nové
topánky. Chodcom v meste sa naskytol pekný obrázok – moja žena krivkala bosá s topánkami
v rukách obkolesená svojimi dvoma rozosmiatymi sestrami. Po príchode na faru si rozdelili
prácu, aby obed bol presne na dvanástu. Adelka mala za úlohu sedieť na truhlíku s drevom a šiť
našej dcére sukničky z ich starých sukieň. Vďaka nej naša dcéra chodila vždy slušne a vkusne
oblečená.
Blížila sa dvanásta a z kuchyne okrem smiechu a veselých rečí sa šírili po celej
fare nepredstaviteľné vône, ktoré prilákali našich stravníkov k stolu. Bolo nás toľko, že sme
mohli obedovať iba na etapy. Ak niekto neprišiel včas, po celej budove sa ozýval spevavý hlas
„Nech sa páči obedovať!“ Ak ani to nepomohlo, ozvalo sa striktné „obed“. A to už počúvol
každý.
Pritom sa spomínali rôzne udalosti a príhody, ktoré neboli vždy najveselšie. Teta
Štefka – tak sme volali moju švagrinú – bola často terčom. Podarilo sa jej napr. nevypnúť
plynovú rúru a plyn pomaly unikal. Nikto si to nevšimol, až mama, ktorá ju chcela zapnúť,
pootočila gombíkom a priložila zápalku. Nastal výbuch, vyšľahol plameň a popálil jej celú tvár.
Popáleniny druhého stupňa sa jej dlho hojili, ale výsledok bol vynikajúci! Nová koža, mladá
tvár. Všetky tri „tetky“ pri práci neustále klebetili, porovnávali si veľkosť svojich brušiek, vážili
sa a každá si myslela, že je najtenšia. Narobili hluku, a tak sme sa my dvaja s Pánkom vždy
vybrali do Kúra, pretože v Božej prírode je to predsa len istejšie a kľudnejšie. Pánko robí so
včelami a ja som chytal v Krasňanoch pod mostom ryby. Bola ešte veľká voda, studená a kalná.
Pstruhy na mušky vôbec nebrali...

B I R M O V K Y

Koncom júna, alebo začiatkom júla bývali každé tri a v neskorších rokoch aj každé
dva roky birmovky. Samotnej birmovke predchádzali rôzne prípravy. Najprv sa musel získať
súhlas cirkevného tajomníka, ktorý on zas dostal po schváleniach na rôznych stupňoch
straníckych rozhodnutí. Určil sa dátum a začala výuka budúcich birmovancov. Ak sa na
niektorej škole vyučovalo náboženstvo, tak sa výuka robila počas hodiny náboženstva, ak nie,
školenia sa konali opakovane vo Farskom kostole. Niekoľko dní pred samotnou birmovkou sa
spovedalo, a to tak, že sa zišli z celého okolia kňazi a spovedali. Mama, dcéra, nevesta a syn
museli zvládnuť a pripraviť večeru pre cca 10 až 15 kňazov. Obťažnosť podania večere sa
zväčšila aj tým, že jednotlivci odchádzali postupne domov, a tak sa jedlo podávalo na x krát.
Ja som si veľakrát necítil ruky a mal som pocit, že ich mám vyťahané ako orangután z toľkých
nákupov, čo som musel doniesť. V sobotu okrem nás domácich prišli na pomoc manželkine
sestry a začalo sa piecť, variť, čistiť, pripravovať studené misy atď. Bola to ťažká práca, ale
mlaď si prácu spestrovala súťažením a vymýšľaním rôznych zlepšovákov. Vyhlásili si súťaž
o najkrajšiu studenú misu urobenú za najkratší čas. Najprv sa uvarili vajíčka, ošúpala zelenina,
nakrájalo sa mäso, šunky, salámy, syry pripravili sa obrovské cibulákové misy a odpískalo sa.
Všetky misy boli nádherné a veru sme sa zapotili, ak sme chceli vybrať najkrajšiu. Prvá cena –

41