Page 42 - Staré Zlaté Časy

Ja som pracoval v Pozemných stavbách v technickej knižnici. Práca ma bavila, mal
som na starosti knižnicu so 4 000 zväzkami a vynašiel som techniku vyhľadávania, ktorá mi
umožnila nájsť žiadanú knihu behom 20 sekúnd. V tom čase to bola prevratná vec a náš podnik
(rozumej vedenie) dostal vysokú finančnú odmenu a mne sa ušla na papieri pochvala za dobrú
prácu. Pracoval som iba na polovičný úväzok, ale prácu som vždy urobil tak poctivo, akoby
som tam bol na plný úväzok. Okrem každodennej práce som posielal do novín stĺpec, čo sa
v ten deň, v rôznych rokoch stalo, kto významný sa v ten deň narodil, alebo zomrel. Bola to
mravenčia práca, ale bavila ma tak, ako aj spisovanie latinských prísloví a porekadiel. A takto
som si k nízkemu platu čosi privyrobil. Po čase som dostal na zaučenie dve mladé ženy a to
som už šípil, čo sa bude diať. Trvalo im to skoro rok, ale len čo pochopili systém práce, dostal
som od vedenia ďakovný prípis, dárkový kôš a vyhadzov. Čiže prácu, ktorú som ja sám
vykonával na polovičný úväzok, robili dve, a to na plný úväzok. Mal som síce už dávno
dôchodkový vek, ale nevedel som si život bez práce ani predstaviť. Posedával som v kresle
a premýšľal, nič ma nezaujímalo, nič ma netešilo. Všetci domáci dali hlavy dohromady
a vymysleli plán záchrany – „musíme mu dať niečo robiť, aby videl, že je stále užitočný“. Teraz
sa mi to píše, keď to už viem, ale vtedy to boli pre mňa ťažké časy.
1) Dostal som na fare na starosť financie. Každú nedeľu sa v kostole do zvončeka vyzbierali
nejaké korunky, ktoré sa museli odovzdávať štátu cestou biskupského úradu. To znamenalo, že
už večer sa dala na stôl stará deka a tie vyzbierané drobáky sa vysypali na ňu. My všetci sme si
sadli okolo stola a robili sme úhľadné kôpky z 10, 20, 50 haliernikov a z korún. Dávali sme ich
po 10, aby sa nám to potom ľahko zrátalo. 10 kôpok po 10 sa zabalili do papiera, vytvoril sa
úhľadný šúlok a napísal sa naň počet a celková suma. Urobil sa zoznam a na druhý deň okolo
desiatej som odnášal peniaze do banky. Neviete si predstaviť, aké ťažké sú drobné peniaze!
Ľudia si zväčša predstavovali, že peniaze si ponechávajú kňazi, ale na fare ostávali iba gombíky,
ktorých tam bolo fúru nahádzaných. Okolo fary bolo veľa obchodov, hlavne vo Farskej uličke
a všetky potrebovali drobné peniaze na vydávanie, a tak sa naučili chodiť zmeniť papierové
bankovky za drobné. V tom zas bola dobrá moja žena, ktorá sa takto pozoznamovala so
všetkými predavačkami. Ja som bol rád, lebo som mal vždy ľahšiu nálož.
2) zostal som hlavný nákupca pre celú faru, čo tiež bola poriadna fuška.
3) dcéra mala malého synčeka a končila vysokú školu. Prevzal som starostlivosť o vnuka, vždy
po nakŕmení som ho v kočíku vozil po meste a o tri hodiny som jej ho vrátil, nakojila ho,
prebalila a zas sme šli do ulíc. Stávalo sa, že som na rínku stretol svojho brata Lola a synovca
Ruda a chceli sme ísť na dva deci vínneho striku. Ale dieťa predsa nezoberiem do podniku,
a tak sa stalo, že mi ho párkrát niekto postrážil za malý úplatok. Nevýhoda bola, že sa vždy na
to prišlo, veď Žilina bola len taká väčšia dedina, pomaly sme sa všetci poznali a „pestúnky“ sa
vždy mame alebo dcére pochválili kde a koľko dieťa strážili. Malý sa na to nesťažoval a my
s bratom a synovcom sme si zatiaľ utužovali rodinné vzťahy.
Mariánske námestie bolo veľmi vhodné na stretnutia mužskej časti Blahovskej
rodiny a boli temer každodenné, najčastejšie s bratom Lolom, ktorý o sebe tvrdil, že je
„námestník“, lebo sa stretáme na námestí. A bolo po depresii. Keď si človek nájde nejaký cieľ,
tak život aj v dôchodku je krásny.
Napadlo ma, aké boli veselé piatky na starej fare. Moja žena mala ešte tri žijúce
sestry. Dve bývali vo Varíne a jedna v Bratislave. Tie dve Varínčanky chodili k nám každý

40