Page 44 - Staré Zlaté Časy

misa aj tvorca boli odfotografovaní. Pri pečení zákuskov sa tímy rozdelili a staršia generácia
robila zákusky v celku, na plechoch a mlaď sa babrala s vykrajovaním a zdobením. Moja žena
osobne pripravovala „ruský punč“, ktorý ju preslávil široko - ďaleko a všetci sa naň veľmi tešili.
V pánskej spoločnosti bol obľúbený jej tvarožník, ktorý nik nevedel tak pripraviť ako ona.
Večer bol najnáročnejší. Čo cez deň stvorili, večer nakladali na misy a odkladali na police
v našej studenej barokovej komore. Rozostavovali sa stoly v hornej jedálni, ukladali sa stoličky,
rozprestierali sa snehobiele obrusy a prestierali sa riady, poháre, príbory. Na veľkú striebornú
misu sme naukladali štamperlíky, ktoré boli pripravené na pomocnom stolíku pri vchode.
Najvzácnejším hosťom boli pripravené obrie čaše, ale museli sme dať pozor, aby sa
guľatejšiemu návštevníkovi nedostala nízka bruchatá čaša, „tlstá Berta“, aby sa nedajbože
neurazil. Keď sme začali obrie čaše používať, museli sme absolvovať náuku o nich, ako ich
roztočiť, ako pri točení treba alkohol do nich naliať, ako štrngnúť atď. Niektoré úkony vedeli
urobiť iba naši mladí. Tieto nádherné výtvory Karlovarských Móser sklárov pri štrngnutí
vydávali prekrásny zvončekový zvuk. Raz, počas birmovkovej hostiny nás prekvapil mladý
kňaz z Tižiny, ktorý na týchto čašách zahral veľmi peknú melódiu. Niekoľkokrát sme na
obsluhu mali objednaného mimoriadne šikovného hlavného čašníka – Edka Slávika. Edo sa
práve vrátil zo svetovej výstavy v Montreale a predvádzal rôzne kúsky, ktoré s radosťou učil aj
nás. Potešil sa obrím čašám a nalieval do roztočených a horiacich. Všetci toto divadlo sledovali
so zatajeným dychom. Edo šarmantne obsluhoval, ale naši mladí museli všetko vyniesť hore.
A teraz si predstavte – kuchyňa je na jednom konci budovy a jedáleň na opačnom. Musíš prejsť
dlhou chodbou, predsieňou na prízemí, odtiaľ po drevených schodoch na prvé poschodie, prejsť
cez slovenskú izbu až do jedálne. Čo tam vynesieš, to zas musíš zniesť dole, a to nespočítateľne
veľakrát. Bola to drina, ale robili sme to radi s vedomím, že vôbec birmovku povolili. Po takom
dni sme boli riadne vyšťavení s opuchnutými nohami, ale s radosťou sme oklebetili všetko, čo
sa dalo, a boli sme šťastní, keď sme sa dostali do postelí.
V júni 1968 zomrel pán arcibiskup Dr. Nécsey. Pohreb mal 22. 6. v Nitre za účasti
cca 100 000 ľudí. Chystali sme v Žiline birmovku a on mal birmovať. Dr. Ján Pasztor –
generálny vikár, bol zvolený kapitulou za kapitulárneho vikára, a tak on aj túto birmovku
v Žiline odbavoval. Bol krásny čas, veľa kňazov a po rokoch väznenia prišiel aj Vdp. Hedera,
zostarnutý a utiahnutý. Birmovancov bolo 2 000 !!! Všetko bolo pripravené na jednotku, ale
bolo nám smutno, lebo pán arcibiskup bol veľmi dobrý a inteligentný človek, ktorého sme vždy
s láskou privítali medzi nami.
Podobne to bolo aj s oslavami okrúhlin, kde obyčajne tiež bolo 50 i viac ľudí.
V našom staršom veku sme od takýchto príprav upustili a oslavy sme obyčajne slávili v Grande,
alebo Gastronove. Niekoľkokrát sme zablúdili do Terchovej (to až po 80 roku, lebo dovtedy
som mal zákaz priblížiť sa do terchovského chotára), kde sa za oslávenca slúžila svätá omša za
účasti rodiny a množstva priateľov. Trošku odbočím. Keď mi zakázali prísť do terchovskej
doliny, mysleli si, že celkom stratím kontakt s Terchovcami a stratím ich podporu. Zabudli na
jednu vec, že ja som síce nemohol ísť do kraja mne blízkeho, ale každý deň som stretol niekoho
náhodne zväčša na námestí, alebo ma vyhľadali priamo na fare. Naše rozhovory začínali:
„Cérus, pán notár, Ako žijete?“ Písal som im zmluvy, odvolania, žiadosti, za Pán Boh zaplať,
poradil som, potešil som sa, len som sa nikde nesmel podpísať a oni ma zas nesmeli prezradiť.
Bol som informovaný o všetkom dianí. Najviac ma trápilo zlo napáchané na deťoch svojich

42