Page 46 - Staré Zlaté Časy

na nejaký ten strik u „Kominára“. Akoby náhodou tam vždy sedel náčelníka Jesenského brat,
strašný žgrloš a vždy sa dal pozvať na vínko. Asi po 10-tich dňoch mi povedal, že je už načase,
aby ma aj on raz pozval. Uznal som to a dal sa pozvať. Viete na čo? Na 2 dcl sódy za 10 halierov!
Doma sme sa na tom riadne pobavili. Raz s nami dovolenkoval aj pán náčelník. Samozrejme,
že nebýval v charite, ale v parádnom hoteli. Pozval nás pozrieť, aký má apartmán, tak sme išli.
Hneď pri dverách nás ovanul nesmierny pach, ktorý intenzívnel pri obloku. Žena si už
zapchávala nos a pán náčelník ju ukľudňoval. „To nič, to sú kvargle. Sú najlepšie, keď
pochodujú. Dal som ich do okna, tam praží na ne slniečko a už ich pomaly môžem začať jesť.“
Žena sa pozrela do okna a okamžite uháňala na toaletu. Tie kvargle ozaj pochodovali...
Po procedúrach sme vždy vyrazili autom obzrieť okolie. Ja som najradšej chodil
po Radošinských lesoch, lebo tam rástlo veľa húb a bola tam prekrásna, taká v stromoch stratená
krčmička. Raz sme sa vybrali Pánko, ja a deti na hríby. Našli sme iba pár, aj to neboli
najčerstvejšie. Sedeli sme v krčmičke, keď tam dorazili dvaja na motorke a vybrali svoj
„úlovok“. Vyše dvesto prekrásnych dubákov! Prejavili sme záujem a hríby kúpili. Nepriznali
sme to nikomu, a tak na druhý deň zavčas ráno celé osadenstvo charity, prevažne kňazi, uháňali
na huby. Po celodennom chodení všetci dohromady doniesli pár neduživcov a úplne otvorene
nám závideli. Žena namyslene hríby krájala, sušila a pohrdlivo sa dívala na všetkých
neúspešných. Aj ona sa to dozvedela až o pár rokov, keď sa ktorýsi z nás preriekol.
Veľmi zvláštni boli dvaja priatelia – kňazi – z východného Slovenska. Jedného sme
volali „Teľatina“, lebo sa stále sťažoval, že „teľatinu máme veľmi zriedka na obed a on ju má
veľmi rád.“ Jedlo v charite bolo náhodou veľmi dobré, varil tam asi 150 kg kuchár, ktorý ozaj
vedel aj z mála vytvoriť chutné jedlá. Raz v zime dvor zamrzol a kuchár na ľade spadol a
nevedel sa zdvihnúť. Pribehli na pomoc viacerí, ale na nohy ho postavili až pomocou kladky a
povrazov omotaných okolo neho. Deti mal nesmierne rád a keď si raz pritúlil Mariku ku sebe,
skoro jej rozpučil hlavičku...
Po rozpustení Charitných domovov sme sa posunuli do Čiech. Niekoľkokrát sme
boli v Mariánskych Lázňach. Ubytovali nás v Lázeňskom Dome a tam sme sa aj stravovali.
Hneď na prvej večeri nás počul obsluhujúci čašník rozprávať po slovensky a s údivom v hlase
povedal: „Kolik vás tady je Slováku?!“ bolo nás päť a z toho 2 deti.
Prvý rok tam ešte pracovali sestričky – mníšky, mimoriadne vzdelané ženy,
profesorky a zdravotné asistentky. Boli už vyhodené z kláštorov, ale ešte im nechali pomocné
práce v zdravotníctve na miestach, kde žiadna z civilných sestier nechcela pracovať. Nás mala
na starosti profesorka filozofie, robila všetky práce s röntgenom a keď sme sa spriatelili, ukázala
nám ruky dovtedy skryté pod plášťom. Boli spálené až na kosť. (Vo väzení robili na nej pokusy,
lebo bola podozrivá z prípravy úteku nejakého kňaza.)
Naproti Lázeňského domu bola vilka, v ktorej býval p. biskup so svojou suitou.
Spomínam to preto, lebo sme mali ohromnú zábavu z našej dcéry. Bola taká vytiahnutá – samá
ruka, samá noha – pubertiačka a hrala sa už na slečnu. Raz išla z kolonády domov a pred
biskupskou vilkou stálo niekoľko detí. Požiadali ju, aby zazvonila, lebo nedočiahnu a chcú ísť
domov. Ona nič netušiac zazvonila, deti sa rozpŕchli a kričali na ňu, aby utekala. Z dverí vyletel
nazúrený vrátnik a poriadne jej vynadal. Prišla s plačom a Pánko ju išiel k p. biskupovi
ospravedlňovať a medzi rečou mu spomenul podobnú príhodu, ktorá sa však stala nášmu
arcibiskupovi Kmeťkovi. Tiež ho požiadal malý uplakaný chlapček, aby mu zazvonil, ale

44