Page 47 - Staré Zlaté Časy
P. 47
opakovane, lebo babka nepočujú. Pán arcibiskup si dal záležať a poriadne zazvonil. A teraz
utekajú – zakričal chlapček. Kým si to uvedomil, vyletel z dverí domáci a riadne mu nadal. Páni
sa zasmiali a všetko bolo v poriadku.
Musím zaznamenať našu prvú dovolenku mimo republiky. Bolo to síce iba tu
neďaleko, v Poľsku, ale aj tak sme mali čo robiť, aby sme hranice mohli prekročiť. V prvom
rade sme museli zohnať pozvanie od nejakého poľského občana, ktorý sa musel zaručiť, že sa
o nás postará. Boli sme s deťmi na Dunajci a tam sme sa zoznámili s poľskou rodinou, ktorá
nám toto pozvanie poslala. Na oplátku sme mali doniesť žiletky Víťaz, deky a nejakú plyšovú
látku. Všetko sme zohnali a za výdatnej pomoci Ďura Michalca, ktorý je cirkevný zmocnenec,
sme si mohli vyzdvihnúť vycestovacie doložky k občianskemu preukazu. Doložky boli iba
jednorazové a aj to iba na krátku dobu a čo sa týkalo Poľska, tak iba do turistickej oblasti.
Dohodli sme sa a išli sme na troch autách. Naša rodina v Pánkovom, Lolo s Helenkou a Rudom
na svojom a v treťom boli naši priatelia Korínovci s ani nie desaťročnou dcérkou Evou. Bol už
večer, hľadali sme si miesto na parkovanie a postavenie stanov. Objavila sa krásna čistinka,
obklopená stromami, a tak sme sa tam usadili. Ženy pripravili perfektnú večeru, otvorili sme
nejaké vínko a pri peknom ohníku sme sa usadili a rozprávali sme všelijaké príbehy. Najviac
nás zaujal skutočný príbeh Korínovcov, ktorí ako Židia boli počas vojny deportovaní do
koncentračného tábora v Osvienčime. Pán Korín bol čerstvý mladoženáč – 6 týždňov po
svadbe, keď ich tam aj s manželkou dopravili. Ju zavraždili hneď pri prvej selekcii a on sa
dostal medzi robotníkov. Spomínal dosť v zlom na väzňov Poliakov, ktorí si mysleli, že sa
zachránia, ak tí ostatní zomrú. Kopali vraj spoluväzňov do citlivých miest, po ktorých boli na
určitú dobu paralyzovaní a nedokázali pri selekciách stáť, a preto boli vybratí do plynu. Tak
stratil celú svoju rodinu. Príbeh terajšej pani Korínovej bol hrôzostrašný. Mala 19 rokov
a v tábore smrti všetkých príbuzných. Aj v tých hrozných podmienkach držali spolu. Zozbierali
pomedzi väzňov 9 kg zlata! – toľko stál jeden ľudský život – a pokúsili sa jej najmladšieho
brata oslobodiť. Podplatený bachar, ktorý ho mal previesť, zlato zobral a prezradil ho. Celé
príbuzenstvo privliekli ku pódiu, na ktorom bol ich brat a syn mučený a pred ich očami ho
obesili tak, aby to trvalo veľmi dlho – špicami prstov sa mohol dotknúť zeme. Ostatných členov
zabili v plynovej komore. Ju zaradili do pracovného tábora, kde sa zároveň robil výcvik psov –
vlčiakov. Väzni prenášali kamene a vtedy psy dostali pokyn zabíjať. Väčšinou chudákom
prehryzli hrdlo. Pani Korínovej sa jeden zahryzol do stehna a vytrhol jej svaly až na kosť.
Druhému, ktorý sa chystal zahryznúť do krku, nadľudskou silou chytila papuľu a roztrhla mu
ju. Zachránila sa. Pracovala pri triedení šiat a bielizne po mŕtvych, a tak sa dostala ku
primitívnym obväzom. Rana sa veľmi zle hojila a navyše dostala úplavicu. Sama si nevie
predstaviť ako to dokázala prežiť. Ukázala nám tú hroznú jazvu a nám odpadla chuť od ohníka,
plánovaných pesničiek a mĺkvo sme sa odobrali spať. Po polnoci nás zobudil strašný krik a plač
malej Evy, ktorá sa vlastne prvýkrát dozvedela niečo o holokauste. V podstate aj my, lebo tieto
zverstvá sa objavovali a objasňovali až po vojne a mnohým sa zdalo, že sú nadsadzované.
Počuť a vidieť to od priamych účastníkov bolo ťaživé...
Na druhé ráno sme sa my, muži vybrali do neďalekej dedinky na nákup. Vedeli sme
o výborných klobásach a mäse a tešili sme sa na guláš. Hneď pri prvom obchode nás zastavili
milicionári, ktorí nás prinútili zbaliť stany a odísť. Večer sme si totiž nevšimli, že sme prekročili
povolené pásmo. Ešte stojí za zmienku, že sme sa v Novom Targu stretli s rodinou, ktorá nás
45