Page 85 - Staré Zlaté Časy

rok to bolo rovnaké, len cez deň nám pani vedúca varila čiernu kávu. Už vtedy som chápal, že
takéto písanie je nanič a nikdy v budúcnosti som to už takto nerobil. Boli to ešte starí
administratívni úradníci, ktorí v papieroch žili a vyžívali sa zbytočnou prácou, ktorú nikto po
nich nikdy nečítal. Stravoval som sa u vedúceho za 300 korún mesačne. Všetko tam bolo presné
ako na vojne. Starý pán bol totiž „rytmajstrom“ v starej C. K. Rakúskej armáde.
Prašice bol jeden z väčších notariátov a patrili tam obec Prašice, Velušovce,
Závada, Podhradie, Nemečky a Tvrdomestice. V Nemečkách bývala rodina s menom Blaha.
Možno to boli aj príbuzní, lebo sa mi zdalo, že sme sa aj podobali. Vo všetkých obciach boli
statkári – Židia – Frohlichovci, Friedovci, Donátovci. Všetci mali krásne kone a kedykoľvek
sme potrebovali koč, bričku, alebo sane, tak nám s radosťou požičali.
Ku Prašiciam patrila Duchonka, kde bol krásny kaštieľ barónov Haupt –
Sturmanovcov. Lesným správcom bol Sulík, mal štyroch synov, dvaja sú už mŕtvi.
Najmladšieho syna – letca zabili Maďari pri zoskoku z lietadla. Iróniou je, že pochádzal zo
silne maďarónskej rodiny. Syn Pišta študoval právo a bol notárom, neskôr tajomníkom MNV v
Piešťanoch a po „oslobodení“ pracoval vo výrobe u kamenárov. K týmto Sulíkovcom sme s
vedúcim Tompom často chodievali. Boli to veľkí páni.
Teraz je na Duchonke lesnícka škola. Ja som chodieval na Duchonku denne zavčas
ráno. Bola tam rezervácia. Okolo ciest celé kŕdle jeleňov, dankov, bažanty, jarabice, zajace. Ak
sa tam náhodou objavila kuna, alebo líška horári za nimi museli tak dlho sliediť, kým ich
nechytili. Tieto moje ranné i nedeľné vychádzky sa môjmu vedúcemu nepáčili a asi po roku mi
povedal jeho obľúbené „oni sú akýsi bujný“ a dal ma zvoliť za účtovníka úverovej banky a
musel som začať pracovať aj v nedeľu popoludní. A tak som pracoval celý týždeň, aj v sobotu
a nedeľu. No, hodila sa mi aj táto skúsenosť, lebo som takúto banku viedol aj v Terchovej, a to
až do roku 1948.
Vyťažený som bol dosť, ale našiel sa čas aj na zábavu. V budove, v ktorej som
býval, boli aj byty učiteliek a učiteľov. Učiteľky boli slobodné a ja mladý zajac som sa ich
spočiatku aj pohanbieval. Postupom času, od prírody veselý šuhaj, som sa s celým osadenstvom
oboznámil a hoci ma vedúci držal veľmi nakrátko, predsa som len v spoločnosti mladých držal
prím. Bola tam veľká záhrada, kolkáreň a veľký dvor. Hrávalo sa všetko a stále vo voľnom
čase. Kolky sme v záhrade hrávali aj do polnoci. Keďže elektrika nebola, tak sa na prvý kolok
dávala sviečka, aby sme dovideli. V putniach sa nosilo pivo a vo fľašiach pálenka. Ja som v
prvý rok bol iba taký chlapec a píjaval som iba malinovku. Učiteľ Pokus sa oženil s jednou
učiteľkou Braumagartnerovou – Nemkou z Modry. Jej rodičia boli vinohradníci. Po roku prišiel
statkár Fried a volal ma, aby som hneď prišiel ku Pokusovcom. Z Modry im doniesli 300 litrový
sud vína. Tak tam sa to všetko začalo. Voda bola zlá a vína toľko, čo hrdlo ráčilo a i potom bolo
veľmi lacné. Náhoda? Osud? Všetko dokopy. Víno tieklo prúdom aj v Prašiciach aj neskôr v
Bratislave.
Na Nový rok som išiel na pol ôsmu do kostola a po návrate do kancelárie ma pán
vedúci privítal slovami: „Kde boli tak dlho?“ Moja odpoveď, že v kostole ho nejako nenadchla.
A keď som po ďalšie dve nedele odpovedal rovnako, oboril sa na mňa a povedal „čo sú oni
kaplán, aby chodili každú nedeľu do kostola?!“ Mne až slzy vyhŕkli, ale musel som čušať. Aj
on bol síce nábožný človek, ale išiel do kostola iba párkrát do roka a tvrdil, že sa modlieva
doma, keď nepracuje.

83