Page 86 - Staré Zlaté Časy

Ešte vám poviem ako ma chcel vedúci Tompa za zaťa. Mal dcéru Magdu, ktorá
študovala v Štrasburgu a v Dijone. Nebola krásavica, ale bola príjemná. Bola boháčka a keď
prišla domov na prázdniny, zachádzali s ňou ako s princeznou. Chceli nás dať dohromady, aj
som sa jej páčil, ale keď som videl tie jej krikľavo červeno nalakované nechty a pery, čo bola
vo Francúzsku móda a u nás znakom nemravnosti, tak to bol koniec. Vydala sa za nejakého
lekára, ale už sú dávno rozvedení. Bolo tam viac pekných učiteliek, medzi nimi aj jedna Ida.
Páčila sa mi, ale bola to len taká chlapčenská láska, ako začala, tak skončila.
Prvé dni a mesiace v Prašiciach boli teda perné, vedúci ma držal prísne a
bezohľadne. Bol som tam dva roky a naučil som sa veľa a nebolo mi to na škodu. Vyslobodil
ma notársky náukobeh v Bratislave, ktorý som skončil s výborným prospechom a s minister-
skou pochvalou, ako najlepší žiak. Zvolili ma aj za predsedu náukobehu. Boli to krásne roky a
aj sme si riadne užívali. Boli sme páni s platom 1 354 korún mesačne. Liter vína stál 5 korún,
borovička a slivovica 13, čistý lieh 18 korún. Adekvátne k tomu boli aj ceny potravín. Bývali
sme u jedného radcu politickej správy – Morávka. Platili sme mu za byt, stravu a pranie bielizne
300 korún mesačne, čo nám pri takom plate nerobilo problém a dosť nám ostalo na kino,
divadlo, do viech, no proste, chodili sme všade.
Poviem vám, ako som robil skúšky. Bola komisia, rôzni veľkí páni v rukách držiaci
všetky zákony, zákonníky, nariadenia atď. Ja, keďže mám dobrú pamäť, vedel som všetky tie
lajstrá a knihy naspamäť so všetkými dátami. Krajinský prezident Orságh ma pri jednom zákone
zastavil s tým, že nie je správne uvedené číslo a rok. Ja som si dovolil trvať na svojom, a tak
všetci začali hľadať v príslušnom zákonníku a – mal som pravdu. Začali ma potom skúšať
všetky možné dátumy a zákony a ja som sa ani raz nepomýlil. Pán prezident mi podal ruku a
pochvalne potľapkal po pleci s tým, že ešte takého študenta nikdy nemal. Išli sme to potom
osláviť do viechy, samozrejme, že bez tých veľkých pánov. Na dekréte som mal ustanovujúci
dekrét za notára do Rosiny.
Spomínam si aký som bol pyšný na zarobené a ušetrené peniaze (4 000 korún).
Prišiel som na návštevu domov, do Varína a hrdo som peniaze ukazoval. Bol som taký pedant,
že som mal všetky výdavky zaznačené v zápisníku, ešte aj 10 halierov do zvončeka. Mama
(Sidónia) sa šťastne usmiala, peniaze zobrala, mne z nich vydelila mizivú čiastku a povedala
tie isté slová, ktoré počúvam aj od mojej ženy: „Daj, uložím Ti ich, aby si zbytočne nemíňal“.
A ja som mohol peniazom povedať iba „Zbohom, už vás nikdy neuvidím.“
Keď som už bol ženatý a bývali sme v Terchovej na notariáte, vstával som pred
štvrtou a robil som zmluvy. Bola to nutnosť, lebo sedliaci mali od včasného rána prácu okolo
gazdovstva a nemali čas sedieť na úrade. Tak som si zarobil tvrdou prácou nejaký groš. Len
ako ho uchrániť pred vlastnou manželkou?! Raz som si ich skryl v ponožke, našla ich, raz zas
pod vankúšom – aj tam ich našla, nuž prišiel som na originálny nápad – cez deň boli vo vrecku
nohavíc a večer putovali do ženinho vyzlečeného spodného prádla. Mohla hľadať koľko chcela,
tam ju nenapadlo hľadať...
Po príchode červenej armády sme museli opustiť notariát a uchýlili sme sa do
pivnice v osade Holúbkovia. Všetci sme sa snažili pred vojakmi skryť, čo sa dalo. Niečo
z cenností sme zakopali v záhrade starej fary. Pánko hodil niekoľko fliaš ríbezľového vína
v kostole do zákrestie a ja som obecné peniaze, bolo ich štyridsať tisíc, zahrabal do zeme
v Holúbkovom humne. Akí sme len boli naivní!!! Vojaci chodili s dlhými tyčami a vyhrabali

84