Page 80 - Staré Zlaté Časy

O štvrť na šesť ráno nastala chvíľa popravy obesením. Všetci odsúdení boli
statoční a páter hovoril, že prezident si sám upravil slučku na krku.
Páter mi podrobne popísal priebeh pohrebu. Po poprave mu povedali, že on bude
pochovávať prezidenta na Ondrejskom cintoríne v Bratislave. Požiadal ale, že musí vidieť koho
pochováva. Truhlu na jeho žiadosť otvorili. Naozaj tam bol Dr. Tiso. Stašo si veľmi dobre
pamätal hrubú fialovú rýhu od povrazu na jeho krku. Pohreb sa konal o druhej hodine v noci.
Len niekoľko tajných v dodávkovom aute viezlo truhlu a pátra Stašu na Ondrejský cintorín.
„Pred cintorínom auto zastalo, vyložili truhlu a išli sme.“ – hovoril páter. Bola náhodou
mesačná noc a ja som si snažil zapamätať, kadiaľ ideme a okrem toho som v duchu počítal
kroky. Jama už bola vykopaná a hovorili mi – tu ho pochováte. Ja som žiadal, aby som ešte raz
videl, koho pochovávam. Jeden z tajných mi povedal, že si priveľa dovoľujem a že si to potom
odskáčem. Napriek tomu som trval na svojom a urobili mi po vôli. Vykonal som katolícky
pohreb. Tajní mi povedali, aby som sa neopovážil behom dvoch mesiacov okolo tohto cintorína
ani ukázať. Keby zistili, že idem čo len okolo, alebo nedajbože o tom hovorím niekomu, tak si
podpisujem ortieľ smrti. Skutočne, možno tri mesiace som sa tam ani neukázal. Neskôr som
predsa išiel do cintorína, odkráčal som kroky, ale miesto, kde mal byť hrob, bolo zrovnané so
zemou a zarastené trávou“ – toľko páter Stašo. Pri našich rozhovoroch som videl, že je
psychicky na dne a že má stále obavy o svoj život.
Na národnom súde v tom čase bol súdený aj nemecký generál Hoffle – bol to
veliteľ Wermachtu, ktorého jednotky potlačili Slovenské národné povstanie. Nemci ho museli
vydať Československému štátu, lebo na tomto území boli zločiny vykonané. Národný súd v
Bratislave ho odsúdil na trest smrti a bol obesený. Bol z východného Pruska, evanjelik,
Aušburgského vyznania a on pri tomto súde konvertoval na katolícku vieru a náuku o tejto viere
mu dával práve páter Stašo. Po odsúdení na trest smrti sa spovedal už ako katolík pátrovi. Pri
spovedi odkiaľsi vytiahol malý zlatý agnuštek, potajomky ho vtisol pátrovi a prosil ho, aby, ak
sa mu to v budúcnosti bude dať, dal tento agnuštek jeho žene ako spomienku. Po skončení
spovede, keď vyšiel Stašo z cely von, hneď ho zobrali a žiadali ho, aby povedal všetko, čo mu
pri spovedi Hoffle povedal. Stašo sa ohradil, že to od neho ako katolíckeho kňaza nemôžu
žiadať, lebo to je spovedné tajomstvo. To žiadne tajomstvo nie je, my to máme všetko natočené.
A hneď chceli, aby vydal to, čo mu Hoffle vtisol do ruky. „Nechcel som to prezradiť, – hovoril
Stašo – tak ma vyzliekli donaha a tak strašne ma zmlátili, že som bol fyzicky na dne.“
Až po poprave prominentov – Kubalu, Tuku a ďalších pátra prepustili do Belušských Slatín a
neskôr mohol byť kaplánom v Terchovej. Vtedy bol tajomníkom Národného výboru jeden róm
– volal sa Bulej, človek veľmi oddaný komunistickému zriadeniu. Ďalšími členmi boli Šupica
a Synák, ktorým v povahe bolo kdekomu škodiť.
Raz ráno, v čase Pánkovej dovolenky, prišiel kostolník Vallo za mnou na notariát
a povedal mi, že pátra Stašu našiel na fare na schodišti mŕtveho. Ja som tam hneď išiel a len
toľko, čo sme ho stihli dať zo schodov do izby, už prišlo auto so štyrmi mužmi – zrejme to boli
príslušníci ŠTB a pravdepodobne ani nie zo Žiliny. Zdalo sa, že mali veľký záujem na likvidácii
posledného priameho svedka vypočúvania, popravy a pohrebu prvého Slovenského prezidenta.
Tí štyria tam vošli a hovoria mi, že čo tam chcem. Povedal som, že som predstaviteľ obce a
chcem, aby sa zistila príčina smrti.“ Vy sa do toho nemiešajte, lebo môžete ísť za ním!“ –
vyhrážali sa mi.

78