Page 84 - Staré Zlaté Časy

My sme tiež nemali bohvie aké majetky, ale sme sa rozhodli s manželkou a pravidelne sme im
mesačne prispievali na živobytie.
Dňa 23. 8. 1967 Tóny báči zomrel v Liptovskej Lužnej. Pohreb mal v sobotu 26.8.,
na ktorý sa zišla celá veľká rodina. Býval u Margity Jančo Veselovskej vo mlyne na Vyšnom
konci. On a teta tam bývali 13 rokov u dobrých ľudí, lebo ich starobná činila 190 korún
mesačne, z čoho sa ozaj vyžiť nedalo. Hoci strýko nikdy nebol odsúdený, penziu nedostával.
Od roku 1918 bol senátorom ČSR do roku 1939 a potom poslancom až do roku 1945. Okrem
toho bol učiteľom, školským inšpektorom a dlhoročným starostom mesta Žiliny. Bol veľmi
nábožný a presvedčený Slovák – telom i dušou. Staral sa, aby Slovák mal tu na Slovensku
chlieb, bol vždy skromný a zomrel ako chudák. Sám však hrdo znášal údel histórie a vždy bol
presvedčený, že všetky svoje sily od mladi po svoju starobu dal slovenskému národu. Nebol
kozmopolita, ale írečitý Slovák, ktorý aj v Povstaní v 1944 – 1945 chránil zákonnosť... Bol to
veľký národovec, človek, ľudomil. (Škoda, že pri pohrebe najbližšia rodina sa dohadovala
o skutočne mizernú pozostalosť. R.I.P.)

Z K Ú R S K Y C H Z Á P I S K O V

Je 30. 12. 1965. Sme v Kúre, mládež znáša drevo, Pánko obzerá včeličky a ja sedím
v chate a spomínam ako som pred 35 rokmi nastúpil prvú notársku službu v Prašiciach. Bol asi
takýto čas, keď som prišiel do Topolčian na Okresný úrad. Náčelníkom tam bol Švec, ktorý ešte
v 1919 – 1920 roku bol hlavným slúžnym v Žiline. Zahlásil som príchod, odobrali mi môj
dekrét od Krajinského úradu a prvé Švecove slová boli, či som príbuzný Antibáčiho. Mal kedysi
dávno s ním diferencie a nakoľko ma strýko upozornil, tak som ho zaprel. Pán Boh mi to
odpustí, lebo aj strýko to tak chcel. Pamätal sa na nebohého otca, potom na Bugáň – báčiho,
krajčíra z Varína a hovoril o ňom, že to bol veľký Slovák. Spomenul si aj na MUDr. Beňovského
a Mika Saláta, ktorý bol starostom, krajčírom a neskôr veľkým mlynárom vo Varíne. U neho
sme boli s Lacim tie mlyny obzerať... Dobre mi to prešlo, zložil som prísahu a dozvedel som
sa, že môj budúci vedúci Eugen Tompa v Prašiciach je veľký pán, dobrý, ale prísny notár.
Ponúkol sa, v prípade potreby, mi po mojom zahlásení pomôcť. Samozrejme, že mi prikázal
robiť si svoje povinnosti riadne a snažiť sa všetkému naučiť. Držal som sa jeho rady a oplatilo
sa. Medzi Topoľčanmi a Prašicami nebolo vtedy žiadne spojenie. Bolo to asi 16 km, teda
približne ako z Terchovej do Varína. Dvakrát do týždňa chodila pošta, malý koník s malým
vozíkom. Nasadil ma na poštový voz, a tak som sa viezol, lepšie povedané terigal asi dve
hodiny do Prašíc. Pred notárskym úradom ma už čakal pán vedúci Tompa a privítal ma: Tak
konečne sú už tu. (Bol som chlapec, ale v tom čase sa onikalo). Prvú otázku som dostal, či viem
aspoň trošku klepať na stroji. Moja odpoveď, že čosi viem, ho potešila a pozval ma k nim
domov. Celkom pekná pani vedúca ma milo privítala a prehlásila, že sa budem u nich stravovať.
Hneď mi dala výborný obed, po ktorom mi ukázala izbu, kde budem bývať. Všetko tam už bolo
pripravené, teda posteľ s perinami, kurivo pri peci, petrolejová lampa, kanapa a skriňa. Dovolili
mi zakúriť si, lebo tam bola zima ako v drevárni.
Nestačil som si ani vybaliť tých svojich pár slivák a už som musel ísť do práce a
klepali sme dôvodové správy na rozpočty pre sedem obcí, čo trvalo do tretej ráno. Bol som z
toho nešťastný, lebo notárčinu som si celkom inakšie predstavoval. Na Silvestra, ba aj na Nový

82