Page 83 - Staré Zlaté Časy

Protektorát. Vyhlásenie Slovenského štátu sprevádzali veľké oslavy. Napr. Vo Varíne sa robil
veľký sprievod. Tiahol sa od Bučkov cez celý Varín až do kostola, kde bolo slávnostné Te
Deum. Radosť na Slovensku bola spontánna, všetci ľudia prijali vyhlásenie so zadosťučinením.
Vtedy mnohí Česi, ktorí sa špinavo chovali voči našim ľuďom, zvlášť to boli četníci, museli zo
Slovenska odísť. Nik ich nevyháňal, ale bolo im povedané: iďte radšej domov, aby sa vám tu,
nedajbože, niečo nestalo. V Terchovej bolo šesť četníkov z toho štyria Česi, v Lokci na Orave,
kde som bol, boli z piatich tiež štyria. Na ich miesta postupne nastupovali slovenskí chlapci. Po
vyhlásení Slovenského štátu sa pomery na Slovensku postupne ukľudnili.
Stavím sa, chlapci moji, že ste sa to takto v škole neučili. Ale pravda je taká a
nemala by sa prekrúcať. Trošku si oddýchnem a porozprávam vám o strýkovi starej mamy
Antonovi Hanckovi.

A N T O N H A N C K O

Oženil som sa 11. februára 1939 v Ružomberku. Moja manželka Viola Hancková
pochádzala z národne orientovanej slovenskej rodiny. Od desiatich rokov bola sirota. Obidvaja
rodičia zomreli veľmi mladí. O výchovu sa staral jej strýko Anton Hancko (1883 – 1967).
Svoju kariéru začal ako učiteľ. Jeho vzdelanie, inteligencia, diplomatické
schopnosti ho posunuli do politických sfér. Bol zakladajúcim členom HSLS a za túto stranu sa
stal senátorom v československom národnom zhromaždení v rokoch 1929 – 1939. Od r. 1939
až do 1945 bol tiež poslancom Slovenského snemu. Bývali v Žiline. Dom, ktorý nemocnica
používala na pohotovostné služby, postavil za čias, keď bol starostom, teraz by sme povedali
primátorom, mesta Žiliny. O. i. bol zakladateľom odborovej ústredne Združenia slovenských
kresťanských odborových organizácií. Vlastné deti nemal, ale bol akoby druhým otcom Eleny
(Icy) Pobehovej a mojej drahej manželky. Podľa jeho rady vyštudovala Učiteľský ústav a začala
učiť vo Veľkom Šariši, neskôr dostala učiteľské miesto v Žiline a v tom čase bývala u nich.
Anton Hancko bol veľmi aktívny človek a svojím postavením spolu s manželkou patrili medzi
popredné žilinské a slovenské rodiny.
Po zmene režimu bol okamžite zaistený, odsúdený na dlhé roky väzenia a
odvezený do českých žalárov. Pobudol na Mírove, Špilbergu a na Pankráci. V podstate to bolo
jedno, kde bol väznený, lebo ako aktívny politik bol všade trýznený a mučený. Šlo to tak
ďaleko, že psychicky zlyhal a bol prevezený na psychiatriu. Nebol však iba odsúdený na
väzenie, ale aj na stratu celého majetku, a tak honosný dom na ul. Spanyola prešiel do rúk
komunistom a neskôr k užívaniu nemocnice. Jeho manželka, volali sme ju Valči nény, dostala
dekrét na dom niekde ďaleko od Žiliny, ale keď tam prišla, z celého domu stál iba komín. Takto
sa kruto mstili na oboch manželoch. Keďže teta nemala z čoho žiť, rodina sa snažila odkúpiť
od nej veci, ktoré jej ponechali, a tak sme kúpili od nej dva obrovské obrazy a klavír – krídlo.
Bolo to koncertné krídlo – polopancier a dlho sme ho mali a deti na ňom hrávali.
Potom sa Pánko postaral, aby robila gazdinú na fare v Dolnej Tižine, kde sa neskôr
po prepustení vrátil aj Tóny báči a robil organistu. Tak mali aspoň o byt a stravu postarané. V
tom čase chodievali často k nám do Terchovej. Tóny báči bol veľmi zničený a temer nič
nehovoril, o väzení vôbec. Vo vysokom veku si ich vzali na Liptov príbuzní, ktorí sa o nich
starali až do smrti. Teta ku koncu života nevidela, hovorilo sa o nej, že má „beľmo“ (kataraktu).

81