Page 14 - Staré Zlaté Časy

peripetiami sám. Nemal na cestu peniaze, len na osobák a aj to iba do Trenčína. Nasadol na
rýchlik, za Trenčínom ho sprievodca nachytal a vysvetľoval, že má neplatný lístok na rýchlik.
Mika začal koktavo hovoriť: „to – to – to – je – je – je rý – rý – rýchlik?“ No nezabralo to a v
Piešťanoch ho vysadili. Ďalším rýchlikom sa mu podarilo dostať do Bratislavy. Všetci, vrátane
veliteľa školy sme mali radosť, že žije a na to konto aj školu skončil.
V Komárne sme boli spolu u prvej batérie. Veliteľom nám bol štábny kapitán
Laštúvka, prvý dôstojník Oláh, a jeden štábny rotmajster s krásnym menom – Kristušák
Popolušák. Vojna bola ako remeň, krásna a tvrdá.
Mali sme spoluvojaka Dr. Jána Ježeka, vynikajúci a múdry človek, ktorý skončil s
prsteňom T. G. Masaryka a dostal aj zlaté hodinky. Z dôstojníckej školy ho vyhodili a u pluku
býval s nami. Zamestnaný bol u Baťu, lebo skončil ako prvý koželužný inžinier v ČSR. Mal
nesmierne veľa peňazí, lebo Baťa ho platil i na vojne a to v 1933 roku boli obrovské peniaze –
3 000 korún mesačne. Normálny človek takúto sumu za mesiac nemohol minúť, ale jemu spolu
s nami sa to vždy podarilo. Chodil denne pre poštu a do divíznej nemocnice v Komárne, kde sa
liečil z tzv. „pánskej nemoci“ (pohlavná choroba), ktorú si zadovážil na služobnej ceste niekde
v Juhoslávii. Tu mal aj svoje dievča Maďarku Iluš a tej každý mesiac kupoval šaty a všetko od
zhora až dole.
Komárno v tom čase bolo čisto maďarské mesto a na ulici Koshut tér bola krčmička
„U Heleny“ a tam sme chodievali, hlavne my Slováci. My, delostrelci sme boli obľúbenými
hosťami, a to vďaka magnátovi Dr. Ing. Ježkovi a jeho peniazom. Mohli sme si aj my dovoliť
nejaký ten litrík vína za 3 koruny, veď žold sme mali 3,50, ale on mal neobmedzené možnosti
finančné, a tak sme mali vždy najlepšiu obsluhu a miesta. V lete sme sa zabávali v záhrade pri
cigánskej hudbe Biháriovcov. Ja som bol od chlapcov poverený dávať pozor, keď Jano v nálade
nalepil cigáňovi na čelo zelenú stokorunáčku, rýchlo som ju strhol a zacapil desaťkorunáčku.
Aj to bolo veľa.
Na strelnicu sme chodili na Oremlaz a na Modrý Kameň. To boli krásne časy!
Niekoľkokrát sme sa aj preslávili, ako delostrelci. Je to už dávno, ale spomínam si, že veliteľom
streľby bol Hugo Vošta, veľký fešák, veliteľ zemského delostrelectva v Bratislave. Za Protek-
torátu ho Nemci zastrelili.
Počas mobilizácie v decembri 1938 roku sme boli v Hrnčiarovciach a stala sa nám
takáto príhoda: Zašli sme autom, ale dobre vyzbrojení, na maďarskú hranicu. Naši četníci, hoci
to bola ich povinnosť, sa nás neodvážili zastaviť. My sme ani netušili, že sme prešli hranicu a
boli sme v Maďarsku. Zrazu na nás vyskočili maďarskí vojaci s puškami v rukách. Zastali sme
a začali sme sa s nimi dohovárať. Keby boli správni vojaci, mali nás hneď postrieľať. Po
krátkom rozhovore sme sa skamarátili, naši ašpiranti im ponúkli naše cigarety a oni nám zas
ich, maďarské. Za ten čas čo fajčili, som im prezrel zbrane. Chudáci, mali staré válečné
karabíny. Teraz nie od strachu, ale od skutočnosti vidím, aké sme mali šťastie a prežili sme.
Keby to bolo naopak, a aj keď nevedomky, by boli prešli k nám, tak by isto žiaden z nich už
viac Magyarorsagh nikdy nevidel. S našimi četníkmi sme to rozoberali a oni si tiež mysleli, že
nás nepostrieľali len preto, že nemali náboje. Z toho vidno úbohosť ich vojska a ešte úbohejší
ich výstroj.

12