Page 94 - Staré Zlaté Časy

a Domin, s ktorými sme zvykli dovolenkovať. Pánko po návrate si dal zavolať Ala a pochválil
ho za správne stanovenú diagnózu. Je zaujímavé, že o niekoľko rokov, keď už bol Alo môj zať,
tiež ochorel na rovnakú chorobu a tú prísnu diétu držali obidvaja po celý zbytok života.
Keď som už pri chorobách napadla ma táto príhoda.
Pánko včeláril ešte v Terchovej, kde mal vo farskej záhrade veľký včelín s
dvanástimi rodinami včiel. Po kúpe chaty, sme včeličky presťahovali do Kúra. Najprv boli iba
v úľoch, ale pred príchodom zimy ich bolo treba umiestniť v teplom včelíne, a tak sa začal
stavať drevený včelín. Hrubá stavba bola urobená behom dvoch týždňov. Prišli pomôcť aj
terchovskí chlapci, ktorým práca išla od ruky. Úle boli umiestnené letáčikmi smerom ku potoku,
aby mali dobrý rozlet ku stromom a kvetom na lúkach. Miesta bolo dosť aj na jednu malú útulnú
izbičku, kde si plánoval oddychovať majiteľ včiel – Pánko. A tak si ju postupne začal
zveľaďovať, porobil okná, dvere a pustil sa urobiť drevenú podlahu. Pripravil si dosky a začal.
Bol húževnatý a robil bez oddychu skoro celý deň. Večer sa rýchlo blížil a doma sme sa o neho
začali báť. Alo sadol do auta a uháňal za ním do Kúra. Chata prázdna, vo včelíne urobená skoro
celá podlaha, ale Pánka nikde. Zastavil sa u horára Cibulku a tomu sa zdalo, že ho videli
odchádzať autom asi pred 2 hodinami. Kde len môže byť!? Alo prebehol obvyklú trasu a na
Studničkách, kde boli naše garáže, našiel Pánka, ktorý krútil hlavou nad kľúčami v ruke,
nevedel, čo to je a čo má s nimi robiť. Alo psychiater a neurológ, hneď vedel koľko bije. Pánko
v mladosti hrával volejbal a po udretí mu na krčnej chrbtici vznikol výrastok, ktorý pri
dlhodobej práci so zohnutou hlavou obmedzil prívod krvi do mozgu a spôsobil stratu pamäti.
Zaujímavé bolo, že dokázal automaticky, bez nehody odšoférovať svoje auto až do garáže, ale
už sa nevedel dostať domov. Nič si nepamätal a aj po stečení niekoľkých infúzií poznal iba nás,
ale vôbec nevedel, čo sa v ten deň udialo. Rozhodol som sa a postupne som zisťoval, že bol
u Vaňovičov vrátiť súdok, Cibulkovi doniesol nákup, no a v zohnutej polohe skoro celkom
dorobil podlahu. Výpadok pamäti na tých niekoľko hodín mu zostalo. Snažil sa spomenúť, dal
si od nás rozprávať opakovane, kde bol a čo robil, tváril sa, že si spomína, ale nebolo to tak...
Keď dovŕšil 63 rokov svojho života začal sa pripravovať na odchod na druhý svet.
Mal utkvelú predstavu, že má rakovinu žlčníka. Tvrdil, že je to dedičné a že jeho matka zomrela
v tomto veku a na rovnakú diagnózu.
Napísal testament, čo mal, rozdelil príbuzným, ponavštevoval rodinu, svoje
rodisko a svoju obľúbenú destináciu – Terchovú. Zdal sa so všetkým zmierený a prestal bojovať
a čakal. Pre nás to bolo veľmi skľučujúce a nevedeli sme mu pomôcť. Mali sme dobrého
priateľa MUDr. Pešku, primára pracujúceho dlhé roky na žilinskej patológii a požiadali sme ho
o pomoc. Predstavte si staršieho moletnejšieho pána, s okuliarmi, s pomalými pohybmi a
monotónnym autoritatívnym hlasom. Jeho závery nikto nespochybňoval, lebo patológ je
posledná inštancia, ktorá vie o pacientovi najviac a vie aj všetky pochybenia liečby. Nariadil
odbery všetkých telesných výlučkov, urobil vyšetrenia, ukázal mu, akoby vypadal, keby takú
diagnózu mal, niečo mu porozprával a – postavil ho na nohy. Jeho život nabral obrátky a žil
plnohodnotne ešte desiatky rokov... (pozn. do 99 rokov).
V mladosti opakovane prechladol a dostal prudký zápal kĺbov. Hlavne ho bolievali
kolená. Niet sa čo diviť, v Terchovej bývali kruté zimy a veľa snehu. Na vzdialené kopanice sa
nedalo ísť autom, a tak chodieval na koni a veľakrát sa brodil pešo v hlbokom snehu, v mokrej
reverende aj niekoľko hodín, aby dal posledné pomazanie chorému, alebo vyslúžil niektoré iné

92