Page 248 - Kronika

Mária Palčovičová spomína
V 1970 roku som bola v siedmom mesiaci tehotenstva, ale
našli sme si cez CKM (Cestovná kancelária mládeže) lacnú cestu
lietadlom na 10 dní do Paríža. Vychystali sme sa a leteli sme. Lieta-
dlo bolo plné mladých ľudí. Let bol pokojný až dovtedy, pokiaľ sme
pod sebou neuvideli Paríž. Lietadlo nad ním krúžilo a my sme sa
presúvali k oknám, aby sme všetko videli. Neverila som tomu, že
pasažieri dokážu ovplyvniť ťažisko takého kolosu, ako je lietadlo.
Ale stalo sa a kapitán nám musel prísne nariadiť, aby sme sedeli na
svojich miestach. Spočiatku sme si mysleli, že pilot nám predvádza
Paríž a preto krúži, ale keď sme krúžili už asi hodinu, začalo mi byť
nevoľno, ani cmúľanie cukríkov mi nepomáhalo. Niekto prejavil oba-
vu, ktorá sa znásobila, keď sme počuli z pilotnej kabíny may day,
may day, dochádza nám palivo, prosím o povolenie pristáť. Letisko
neprijímalo, lebo zamestnanci štrajkovali. To bolo naše prvé stretnu-
tie s „prehnitým kapitalizmom“ a prvé poznanie, že niekde sa môže
aj štrajkovať, keď si nespokojný. Konečne sme pristáli a bočným
východom nás pustili von. Splnila sa moja celoživotná túžba – vidieť
Paríž. Otec, ktorý mal históriu v malíčku, nám často rozprával o Na-
poleonovi, Invalidovni s rafinovane postaveným katafalkom z 9 dru-
hov mramoru, na ktorý sa ľudia dívajú zhora a tým sa cisárovi musia
pokloniť, na Versailles s prekrásnymi záhradami a stavbami vľavo
pre ľavobočkov a vpravo pre legitímnych potomkov, prejsť tŕnistú
cestu Márie Antoinetty v Consiergerie, vidieť Sorbonu, Sacre coer,
Eiffelovku, Víťazný oblúk... Keď sme to všetko navštívili, stále som
mala pocit, že som tam už niekedy bola a je mi to známe. Mám strach
z výšok a keď sme sa viezli výťahom temer až na vrchol Eiffelovky,
veľmi som sa bála. Určite aj viacerí mali strach, lebo s radosťou po-
čúvali môj vtip: Pilot volá vežu. Odchádza mi motor na pravej strane,
čo mám robiť? Veža odpovedá: Zapnite ľavý motor. Ľavý motor je
tiež pokazený, čo mám robiť? Opakujte po mne: Otče náš, ktorý si
na nebesiach... (Na tento vtip by sa otec spýtal, či viem, prečo zabil
Kain Ábela. Známa odpoveď – lebo rozprával staré vtipy.)
Bolo to nádherné! V Paríži som videla prvý raz farebnú televí-
ziu, veľké obchodné domy, prechádzali sme sa po Moulin rouge
(na vstup do podniku sme nemali peniaze, v tom čase 20 frankov

- 248 -