Page 249 - Kronika

Mária Palčovičová spomína
na hodinu a my sme mali na 10 dní po 40 frankov), vyhodili sme
si z kopýtka kúpením trojkopčekovej zmrzliny (2 franky), učili sme
sa chodiť metrom, kúpili sme pre naše budúce „dievčatko“ ružový
svetrík, niesla som si domov 5 modrých karafiátov a šťastní sme
cestovali vlakom cez západné Nemecko domov. Už v Paríži zostali
4 manželské páry, ktoré potom odišli do USA. Počas cesty vystúpili
toľkí, že sa nás z osemdesiatich vrátilo 19 ! A tak sme sa ani nedivili,
keď o rok sme si vybrali cez CKM cestu do Rimini a miesto toho sme
šli do rititi. Cestovanie na Západ pre mládež bolo uzavreté...
Rok 1975 bol tzv. svätý rok, kedy sa vo Svätopeterskom chráme
otvárajú zamurované dvere pre všetkých pútnikov. Naši boli ochot-
ní postarať sa nám o deti (2) a my sme si zasa s Alom predsavzali
putovať do Ríma, Neapola a odtiaľ do Lúrd. Bola možnosť si všetko
zaplatiť v našej mene a tak sme si zaistili lôžkový vozeň z Viedne až
do Ríma. Bratislavskú colnicu sme mali za sebou, prekvapila nás ra-
kúska ozbrojená vojenská kontrola a konečne sme si ľahli každý do
svojho kupé. Zvyknutí na naše špinavé vagóny, množstvo ľudí, boli
sme očarení čistotou a vybavením. Nadšene sme na seba pokriko-
vali: Aj ty máš nočník v stolíku? Svieti ti svetielko? Máš tapacírovanú
posteľ? Je ti fajn? A slastne sme zaspali. O piatej hodine ráno vlak
zastavil, sprievodca nás pobudil a zdelil, že sme na talianskych hra-
niciach a ďalej musíme ísť inak, lebo talianski železničiari štrajkujú.
Vyšli sme znechutene z vlaku, dostali sme ešte ponuku od Rakúša-
nov, že nás autobusom zavezú až do Benátok. V Benátkach sme si
našli autobusové nádražie a zistili sme, že autobus ide do Florencie,
Alo ho rýchlo našiel, naložil batožinu a po piatich presadaniach sme
sa miesto o 11 dopoludnia dostali do Ríma o 11 večer. Zaujímavé
bolo, že v žiadnom z autobusov po nás nik nechcel, aby sme platili.
Vystúpili sme na hlavnej stanici Termini. Bol tam nesmierny hurhaj,
štrajkujúci pobiehali s reťazami a zvoncami. Postavili sme batožinu
na zem, Alo ma tam nechal a šiel zháňať telefón. Asi za hodinu pre
nás prišiel Martin LACEK z Dolnej Tižiny, ktorý v tom roku bol vysvä-
tený za kňaza a ešte býval v seminári. Ubytoval nás tam a prvé 3 dni
sme si mysleli, že z Ríma budeme poznať okolie seminára a všetky
krčmy a krčmárov. Martin nás predstavoval „fratello mio“. Na Vatikán

- 249 -