Page 15 - Staré Zlaté Časy

Z Á S N U B Y A S V A D B A

Rozprával som vám ako ma chceli moji rodičia oženiť v zastúpení? Keď som si
vašu starú mamu už dobre obkrútil okolo prsta, rozhodli sme sa, že sa zoberieme. Stanovili sme
si aj dátum svadby 19. 9. 1938. No, tesne pred tým bola vyhlásená mobilizácia a ja miesto na
svadbu som putoval na česko-nemecké hranice. Moja budúca ženička bola krásavica vychýrená
a mal som o ňu strach. Pravdepodobne aj moji rodičia, lebo sa porozprávali a rozhodli, že bude
najlepšie, keď už bude moja. Riešením by bolo urobiť svadobný obrad bez ženícha, ktorý by
bol zastúpený jeho kamarátom. Už ho aj vybrali, mal to byť môj budúci švagor Edko Winkler.
Všetci súhlasili a veľmi boli prekvapení a zarazení reakciou nevesty, ktorá bez váhania túto
alternatívu odmietla a ešte všetkým aj povedala svoju mienku. Potešilo ma to a rád som na ňu
počkal ešte tých pár mesiacov. Veď viete, nešlo iba o ten obrad – zažmurkal starý otec
veľavravne. A stálo to za to, veď sme spolu už viac ako 57 rokov...
Dňa 28. júna 1938 som sa zasnúbil s mojou vrele milovanou manželkou, rodenou
Hanckovou. Dopisovali sme si dosť dlho a chceli sme sa zobrať. Lenže pre mobilizáciu a
neskoršie udalosti sme mali svadbu až 11. 2. 1939 v Ružomberku, rodnom meste mojej
manželky. Zásnubám predchádzali pytačky, ako to už bolo zvykom a ako hádam v dobrých
rodinách bude i naďalej. Budúcej manželke rodičia zomreli veľmi mladí, takže bola sirotou od
desiatich rokov. Preto na pytačky sme museli ísť ku jej tútorovi, bratovi jej otca – Antonovi
Hanckovi do Žiliny, kde v tom čase bol starostom. So mnou išiel Anti báči, brat môjho otca,
ktorý mal pripravenú krásnu reč a popýtal Violku o ruku. Ja som tiež povedal pár slov, hoci ma
prostredie trošku deprimovalo. Ja, chlapec z jednoduchého domu, som sa ocitol v nádhere a
pomerne veľkom bohatstve, v rodine, ktorá patrila medzi popredné rodiny na Slovensku. V
duchu som ďakoval Pánu Bohu za dar reči a schopnosť ju využiť. Prítomné dámy zaslzili a pán
starosta obšírne porozprával život mojej budúcej žienky. Moja snúbenica pochádzala z rýdzo
slovenskej, pomerne bohatej rodiny. Jej rodičia Ján a Zuzana boli v mladosti za prácou v
Amerike aj s najstarším synom Albertom. V Amerike sa im narodilo dievčatko, Adelka, ktorá
im na spiatočnej ceste loďou zomrela. Museli ju pochovať do mora. Po návrate si kúpili v
Ružomberku krásny dom so záhradou a časť vpredu vyhradili na reštauráciu. Otec Ján, pôvodne
bol mäsiar, sa takto stal majiteľom nielen reštaurácie, ale aj množstva pôdy a rolí v okolí
Ružomberka. Postupne sa im ešte narodili štyri dievčatá, Štefka, Adelka (č. 2), Violka a
posledná Darinka. Nezabudol pripomenúť, že Violku krstil veľadôstojný pán Andrej Hlinka,
ktorý v tom čase pôsobil ako farár v kostole sv. Andreja v Ružomberku. Ako deti majetných,
dievčatá do školy vozieval paholok kočom a dievčatá sa pred spolužiakmi za to hanbili. Rodičia
sa im snažili dať čo najlepšie vzdelanie. Vzdelávali ich aj v hudbe a najstaršia dcéra výborne
maľovala. Otec vo veľmi mladom veku dostal mozgovú porážku a zomrel. O rok ho s rovnakou
chorobou nasledovala aj jeho manželka. Smrť rodičov zasiahla najviac desaťročnú Violu a
štvorročnú Darinu. Obe dievčatá dali do internátnej školy v Levoči, kde po rokoch Viola
skončila Učiteľský ústav. Ako učiteľka pracovala najprv vo Veľkom Šariši, potom na Závaží v
Žiline, kde vyučovala dievčatá staršie ako bola ona. Pán starosta ukončil reč tým, že si už v
mladosti prežila dosť zlého a že dúfa, že sa budem o ňu starať dobre a budeme spolu šťastní. Ja
som bol šťastný už vtedy, že mi ju dali a podľa všetkého šťastná bola aj moja snúbenica.
Pred svadbou sme jej poslali do Šariša krásny dekrét. Spolu s mojimi bratmi sme ho vytvorili

13