Page 16 - Staré Zlaté Časy

na pergamene, pasovali sme ju tam za manželku, gazdinku a budúcu matku. Okraje pergamenu
sme opálili sviečkou, aby mali patinu staroby. Gotické písmo bolo zo všetkých strán lemované
nakreslenými vareškami, panvicami, krčiažkami, hrncami a kvetinkami. Na môj podpis sme
naliali vosk a odtlačili doň môj monogram. Dekrét sme zrolovali a v tube odoslali poštou. Veľmi
sme ju tým prekvapili a všetky kolegyne a kamarátky jej ho závideli. Ľutujem, že počas frontu
v Terchovej dekrét zhorel.
Svadbu sme mali v kostole sv. Andreja v Ružomberku. Sobášil nás môj strýko
spolu s Vdp. Odrobinom. Bolo to 11. 2. 1939. Hoci to bol zimný mesiac a inokedy tuho mrzlo,
vtedy bol taký lejak, že som sa ja ledva dostal do kostola a nervózne som čakal na svoju
snúbenicu a ostatných hostí. Trvalo to veru dobrú pol hodinu a už som si myslel, že sa svadba
nebude konať, keď konečne zaznel organ a objavili sa najprv družice s družbami a nakoniec
moja milovaná spolu so svojím bratom Albertom. Meškali preto, lebo Viola mala veľmi dlhú
vlečku a nechcela si ju v daždi zničiť. Hostí bolo nesmierne veľa, ale aj tak sme sa všetci
pohodlne zmestili v ich reštaurácii. Pred začatím hostiny sme sa všetci nahlas pomodlili a
odzneli prípitky. Jedlá boli vynikajúce, podávalo sa dobré vínko, nálada bola znamenitá, ale
akonáhle od niektorého stola zaznel hlučnejší smiech, alebo pokus o spev, manželkina tetka,
Valči nény vstala a prísnym pohľadom každého zmrazila. Dňa 10. 2. 1939, deň pred našou
svadbou, zomrel 258 rímsky pápež Pius XI a tetka nedovolila v čase cirkevného smútku žiadnu
zábavu. Napriek tomu sa hostia bavili až do rána... Na svadobnú cestu sme sa vybrali ku mne
do Hruštína, ale posielali sme pozdravy s takýmto textom: „Londýn, Paríž, Veľký Šariš,
Hruštín, Babín, Vaňovka, pozdrav zo svadobnej našej cesty Tivadar a Violka.“
Krásne časy sme zažili po svadbe na Orave v Hruštíne. Bol som tam notárom a to
v tom čase bol veľký pán. Mal som svoj bytík so staromládeneckou izbičkou a slovenskú izbu,
do ktorej mi nábytok urobil rezbár tu v Hruštíne presne podľa mojej objednávky ešte v r. 1935.
Kuchyňu sme nemali, ale ani nepotrebovali, lebo moja ženička chodila za mnou len v čase
voľna. Učila vo Varíne na Meštianskej škole. Stravovali sme sa v hostinci, alebo nám jedlo nosil
obecný sluha Mateka. Mateka moju ženu zbožňoval a urobil jej všetko, čo jej na očiach videl.
Ale musím byť spravodlivý, mal veľmi rád aj mňa. On jediný často spomínal na časy pred
svadbou, kedy ma moja sestra Mariška, veľká kamarátka Valiky Martinčekovej, ktorú som
kedysi vyučoval francúzštinu, chcela s ňou zasnúbiť. Robili sme predvianočný ples. Vonku
mrzlo, až konáre prašťali, ale v kultúrnom dome bolo veselo a teplučko. Hudba hrala a odrazu
Mišo Vavrinec do mikrofónu zahlásil: „Náš pán notár sa žení, privítajme jeho snúbenicu“.
Ohromilo ma to, lebo som vedel, že moja snúbenica (ešte neoficiálna) bola ďaleko. Zaznel tuš
a otvorenými dverami vchádzala rozosmiata Vala v dlhých šatách a hrnula sa ku mne. Bol som
ohromený! Ako mi to mohli urobiť! Chytil som ju za ruku, odviedol zo sály, Mateka s koňmi
aj so saňami už čakal. Marišku aj Valu som zabalil do kožušín a diek a bez slov som dal pokyn
na odvoz k vlaku do Varína. Mateka bol šťastný, a hoci Violku videl iba raz, veľmi mi ju prial...
V Hruštíne sme mali život bez starostí, deti sme ešte nemali, o nič sme sa starať
nemuseli, a tak sme si to užívali. V zime tam bolo snehu dosť, vozili sme sa na saniach ťahaných
koňmi, alebo sme sa spúšťali z kopca na drevených sánkach, poriadali sme plesy a stretnutia
mladých. V okolitých dedinách – Vaňovka a Lokca – učili Mišo Vavrinec, Hanka Hreusíková a
náš Vilmoš, takže bolo veselo. V lete sme hrávali volejbal a robili sme dlhé túry po horách a
kopcoch Oravy. Škoda, trvalo to iba krátky čas.

14