Page 17 - Staré Zlaté Časy

T E R C H O V Á

Terchová bola a je mojou veľkou srdcovou záležitosťou. Žil tam môj starý otec,
narodil sa tam môj otec a obidve moje deti. Ja som tam prežil krásne roky ako mladoženáč.
Spolu s Pánkom sa mi podarilo uskutočniť veľké projekty, ako stavbu prekrásneho kostola,
lanovky vo Vrátnej, výstavba nových domov, elektrifikácia a množstvo iných nezaned-
bateľných a potrebných záležitostí. Prežil som tam vojnu a hrozné päťdesiate roky. Vždy som
vedel, že sa môžem na svojich spoluobčanov spoľahnúť. Mali sme navzájom veľmi priateľské
vzťahy, pomáhali sme si ako sa dalo. Aj keď ma komunisti zavreli a celé dva roky som
nedostával žiaden plat, bez pomoci Pánka a mojich Terchovcov by naša rodina nemala z čoho
žiť. Na oplátku som každému zdarma vybavoval dôchodky, robil zmluvy a písal žiadosti.
V 1958 roku sme sa museli presťahovať do Žiliny a mne prišiel príkaz so zákazom
vstupu do Terchovej a okolia. Dostal som odpornú ranu pod pás, z ktorej som sa ťažko
spamätával. Aj keď sa hovorí – Zíde z očí, zíde z mysle – nebolo to tak. Skoro denne som sa na
rínku pri Imaculáte stretal so známym pozdravom Cerus, pán notár, ako sa máš a dozvedal som
sa o dianí v mojej obci. Zákaz trval až do 1980 roku a potom akosi zanikol sám od seba, ba
dokonca sme s Pánkom boli pozvaní na spomienkové besedy a tak sme spomínali.
V 1939 roku som bol na vojenskom kurze v Ružomberku a tam mi došiel dekrét
na nástup za vedúceho notára do Terchovej. Menil som notára Bernáta, lebo odchádzal na
ministerstvo zahraničných vecí a keď mám pravdu povedať Terchovci boli veľmi radi. Môj
predchodca mal manželku a dcéry, ktoré boli veľmi nóbl a chceli sa dostať do hlavného mesta.
Dedina im moc nevoňala a dávali to patrične najavo. Na rozlúčku mi nechal Bernát list, v
ktorom ma žiadal, aby som viedol Úverovú banku. Bola to veľmi nevďačná úloha, lebo sa robilo
v nedeľu popoludní. Zhodou okolností som takúto banku viedol už na mojom prvom mieste v
Prašiciach, takže som skúseností mal dosť. V nedeľu som prišiel do Terchovej v dôstojníckej
uniforme a hneď som začal pracovať v banke. Tým, že som to vedel a hneď som v prvý deň
začal pracovať a aj ako dôstojník ťažkého delostrelectva, som Terchovcom zaimponoval hneď
po príchode.
Na naše privítanie bol v sále kultúrneho domu mikulášsky večierok. Žena, hoci
bola tanečnica výborná, už moc netancovala, lebo o mesiac 17. januára 1940 sa nám narodil
syn a bola to veľká sláva. Vo Varíne bol doktor Poláček (teraz žije v Izraeli), ktorému do obvodu
patrila aj Terchová, ale pre krutú zimu a množstvo snehu sa k nám k pôrodu nedostal. Ráno sa
vybral nebohý Kňažko, ktorého žena Verona bola babicuľa, so svojím veľkým autom do Varína.
Vletel ku našim a od dverí kričal: stará pani, rýchlo sa obliekajú, lebo v Terchovej majú
notárovci dcéru. Zobral mamu do Terchovej a tá mi gratulovala k dcére a doložila, že je to Božia
vôľa. Keď som jej povedal, že je to chlapec, bola prenesmierne rada, lebo otec si veľmi želal
vnuka. O ôsmej som volal na notariát do Varína – otec bol vtedy starostom – a už netrpezlivo
čakal. Keď som mu povedal, že má vnuka, mal obrovskú radosť. Nestávalo sa mu to, ale teraz
hrdo chodil po Varíne, zavolal pár priateľov na víno ku Bučkovi a vysvetľoval im, že sa mu
narodil vnuk, prvý, ktorý bude nosiť meno Blaha. Vnukov už mal, ale boli to deti jeho dcér,
takže boli Kapasní (traja) a Horecký (jeden).
Za krstných rodičov sme vybrali najmladšiu sestru manželky a môjho brata Ferka.
Obidvaja boli slobodní a obidvaja mladí, veselí a svet im bol gombička. Keď dieťa odnášali do

15