Page 18 - Staré Zlaté Časy

starého kostola na krst, cestou sa objímali a bozkávali a my sme tŕpli, aby ho z perinky
nevysypali. Slávnostný krst odbavoval Vdp. Štefan Bitter – náš Pánko. Dieťa dostalo meno
Miroslav – Anton.
Bola vojna, ale boje boli zatiaľ od nás ďaleko. Dotýkalo sa nás to, ako všetkých,
nedostatkom potravín, ktoré boli na lístky, presunom bohatých židovských rodín hlavne z
Poľska, množstvom vojenských dezertérov, ktorí sa neskôr grupovali do partizánskych skupín.
Ako notár som musel po nociach vydávať fingované preukazy, aby dezertéri, alebo zmiešané
židovské rodiny sa mali čím preukázať. Veru, takto som zachránil nejeden život. Nemci obsadili
dedinu a okolie, a tak to boli veľmi nebezpečné časy. Do toho najhoršieho sa malo narodiť naše
druhé dieťa. Manželka bola v ôsmom mesiaci tehotenstva, keď okolo pol noci sa k nám na
poschodie vlámali partizáni a brali všetko jedlo a oblečenie. Aby manželka nekričala, jeden z
nich vytiahol samopal a oprel jej ho o brucho. Bola veľmi statočná, nekričala, neplakala ale ani
neprosila o milosť. Keď všetko zobrali, sotili ju na zem a s vyhrážkami odišli. Takýchto
zážitkov sme museli pretrpieť veľmi veľa. Napriek tomu sa nám v noci 10. marca 1945 narodila
zdravá dcéra. Pri pôrode sme síce mali dvoch vojnových lekárov, ale ich práca sa obmedzila na
umývanie rúk a sedenie za stolom, kde som im ja servíroval klobásky a jaternice, lebo manželka
ich oboch z izby vyhodila. Na svet našej dcére, ako aj synovi pomáhala babicuľa Verona
Kňažková. Bola obdivuhodná! Keď som ju zavolal, doniesla si so sebou taký malý ridikil, v
ktorom mala kúsok špagátu, nožničky a malú tľapku so slivovicou. Hoci manželka kričala od
bolesti, ona bola kľudná a odviedla dobrú prácu. Ráno sa podarilo doktorovi Jánovi Kostolnému
autom dostať k nám, dievčatko spokojne spalo za spevu babicule: Každá baba hodná, ktorá pije
do dna... A veruže tých pohárov vypila neúrekom. Ja som sa veľmi tešil, že je to dcéra, lebo sa
vyplnila moja túžba. V Družstve u Kováčika – Ondruša som si otvoril úver a každý, kto tam
prišiel si mohol vypiť na môj účet. Dňa 19. 3. bol slávnostný krst v starom kostole sv. Martina.
Obrad vykonal náš strýko Anton Blaha a krstnými rodičmi bol Vdp. Štefan Bitter a moja sestra
Mariška Kapasná. Krstu predchádzali búrlivé debaty, aké meno dieťa dostane. Každý chcel
nejaké iné, ja som chcel Maryšu, žena Dobrušku, švagriné Darinku a moja mama Aničku.
Antibáči krútil hlavou a debatu uzavrel: Bude Viola – Mária. Nech jej mama a krstná mama
vedia, že už nie sú najmladšie. A tak som do rodného listu a matriky vpísal tieto dve mená, ale
v dodatku som uviedol, že: „dieťa je známe pod menom Mária“, lebo som predpokladal, že
jedna Viola v rodine stačí a nebudeme ju volať Viola č. 2.
Fronta sa blížila, nemeckí vojaci sa postupne premiestňovali smerom na Žilinu
a blížili sa ruské vojská. Na okolitých kopcoch ostalo niekoľko nemeckých vojakov, hovorilo
sa, že to boli poranení vojaci, ktorí dostali za úlohu zdržať nepriateľské vojsko čo najdlhšie.
Títo vojaci vedeli, že zahynú, ale napriek tomu bojovali urputne a postup vojsk zadržali na celý
mesiac. Boli dobre ozbrojení a zakopaní tak, že sa k nim nedalo priblížiť. Bolo hrozné vidieť
postupujúcich vojakov, ktorých kosili ako žito. Príchod sovietskych vojsk predchádzali chýry,
že všetkých kňazov vešajú, berú všetko, čo má pre nich cenu a ženy znásilňujú. Hoci sa
obyvatelia snažili veci zakopať, ruskí vojaci chodili s dlhými železnými tyčami a všetko našli
a vyhrabali. Pánka si Terchovci obliekli do terchovských hábov – bukových nohavíc a ľanovej
haleny. Nás prijal do svojej pivnice Jano Chvastek v osade Holúbkovia. Bolo nás 28 v jednej
pivnici, kde sme mali jeden gauč a vrecia zemiakov, na ktorých sa spávalo. Okrem nás
dospelých tam bol náš 5 ročný Mirko, 3 ročný Dušan, 7 mesačný Igor – deti švagriny Dariny

16