Page 19 - Staré Zlaté Časy

Hanuljakovej a naša dvojtýždňová Marika. Odtiaľ sme sledovali vývoj frontu, ženy sa
strachovali a my muži tiež, pokiaľ nás ruskí vojaci nezobrali do väzenia...

Z V Ä Z E N I A V R U Ž O M B E R K U A I L A V E

Ešte vojna ani riadne neskončila a už ruskí vojaci nastolovali na Slovensku
boľševickú diktatúru. Začali tým, že pozatvárali do väzenia všetkých vedúcich úradníkov.
Väzeniu sa nevyhli ani tí, čo mali svoje živnosti, alebo nedajbože aj nejaký majetok. Mnohí sa
ocitli vo väzení na rôzne vymyslené udania, či už z pomsty, alebo karierizmu.
U nás v terchovskej doline sa front pozdržal viac ako mesiac. Tešili sme sa na
koniec vojny a ono miesto toho nás pochytali, nahodili na hnojničné vozy a viezli nás smerom
na Oravu. Bolo nás 15. Strely okolo nás lietali a hvízdali. Každý z nás sa automaticky uhýbal,
dúfajúc, že sa strele vyhne. Rusi na nás s úškrnom pozerali a ukľudňovali „neboj, každá netrafí“.
Fakt, netrafila...
Nikto z nás nevedel, kde nás vlastne vezú. Nevedeli to v podstate ani tí, čo nás
strážili. Čakali na pokyn, čo s nami. Niekde pred Kraľovanmi nás vyhodili z vozov a radili sa,
či nás hneď postrieľať, alebo odvliecť až na Sibír. Boli to pre nás krušné chvíle. Doradili sa a
kapitán prišiel rovno za mnou. Všimol si, že mám na ruke zlatú obrúčku. Prikázal mi, okamžite
mu ju odovzdať. Aj by som to rád urobil, ale spuchnuté prsty mi v tom bránili. „Nejde dole“ –
hovorím. „ Davaj, davaj, ak nechceš prísť o prsty. U nás v ťurme sa jeden presne na takú obesil.
Nepripustím, aby si sa sám obesil, teba budú vešať druhí, na výstrahu. “ Čo som mal robiť! O
prsty som prísť nechcel, kým žijem, nech ich mám. Naslinil som si prst i obrúčku, točil som
ňou, snažil som sa, ale nešla, potvora. Nakoniec som ju zvliekol, ale aj s kožou z celého prsta.
Kapitán ju priložil ku všetkým svojim pokladom a chystal sa poslať balík domov. Zaujímavé,
počas bojov posielali svoj lup po zvláštnych kuriéroch domov. Balíky nebalili do bední, ale z
perín vyhodili perie a z tej látky sa urobil balík. U nás na notariáte dvor bol plný peria. Ale to
som odbočil. Chudák kapitán, nestihol potešiť rodinu. Zabila ho jedna zatúlaná strela z ruského
samopalu a jeho poklad s radosťou uchmatol jeho kamarát...
Išlo sa ďalej. Kráčali sme popri vozoch niekoľko hodín, až sme prišli do malého
lesíka. Dostali sme do rúk vojenské lopatky a lopaty a kázali nám kopať plytkú, ale dlhú jamu.
Potichu sme sa začali lúčiť. Prečo nás vliekli až sem a prečo sa mi vyhrážal kapitán obesením,
keď nás chcú zastreliť?! Čo je to za logiku – myslel som si. Moje myšlienky prerušil ostrý
hvizd a príkaz: Postaviť k hrobli. Čéélom vzad. Gate dole! V hrôze sme všetko plnili. Ozvala
sa streľba zo samopalov. Vojaci strieľali, nie však do nás, ako sme očakávali, ale pod naše nohy
a kričali pritom: „Serí!, Serí!“ No, čo vám mám povedať. Aj ten rozkaz sme splnili, bez toho,
že by sme chceli. Strach je strach... S takýmito peripetiami sme došli až do väzenia v rodisku
mojej ženy, do Ružomberka.
Tak sme sa v ružomberčianskom väzení ocitli v jednej cele ja, vedúci notár z
Terchovej spolu so svojimi spoluobčanmi mäsiarom Baranom, urbárskym predsedom Staňom,
Janom Lackom starším, to bol jediný autobusiar v doline, lesníkom Paľom Romanom a ďalšími
spoluobčanmi. Spoločnosť nám robil gróf Csáky z Budatinského zámku a veľmi šikovný

17