Page 20 - Staré Zlaté Časy

vreckový zlodej z Ružomberka. Po výsluchoch nastala doba čakania. Najprv sa pretriasali
udalosti, strach sa striedal s chvíľami optimizmu, ktorým sršal hlavne vreckový zlodej. Pán gróf
mal so sebou vzácne a drahé hodinky, ktoré ušli pozornosti vojakov. Chválil sa, ako si na ne
dáva pozor, ako ich vlastní už veľa rokov, a že dúfa, že s nimi pôjde až do hrobu. Asi po minúte
sa ho zlodej spýtal: „Pán gróf, a koľkože je teraz hodín?“ Pán gróf siahne do vrecka a vytiahne
iba reťaz, na ktorej hodinky viseli. Vôbec nepostrehol, (ale ani nikto z nás prítomných), kedy
a ako ich zlodej vyfúkol. A svoje kumštiarske tajomstvo neprezradil nikomu... (Je pravda, že
zlodeja prepustili po niekoľkých dňoch, kým nás, politických väzňov, po niekoľkých mesia-
coch, či rokoch.)
Väzenie v Ružomberku bolo veľmi chladné. Dobre urobil každý, kto si pred
odtransportovaním navliekol na seba niečo teplé. Horšie bolo s tými, ktorých zobrali priamo z
ulice. Mal som krátky baraní kožuštek, baranicu a za sárou čižmy zastrčenú lyžicu – starí,
skúsení väzni vedeli, čo je treba na prežitie. Kto lyžicu nemal, musel jesť kôrkou z chleba, alebo
chlípať polievku z misky. Niekoľko dní sme však darmo čakali, nedostali sme nič, ani tú kôrku
chleba. Boli sme v tom čase všetko zdraví, mladí ľudia. A miesto jedla neustále výsluchy, ku
ktorým patrili bitky obuškami. Klesali sme na duchu. Posmeľovali sa, spomínali na domov, čo
by nám ženičky uvarili, akoby nás rozmaznávali a bolo nám smutno. Zrazu sa dobre zamknuté
dvere otvorili a dovnútra sa dovalili dvaja vojaci so samopalmi na pleciach a v rukách s veľkým
hrncom dobre voňajúcej, akoby domácej fazule. Všetci sme sa na ňu vrhli a už či lyžicou, či
kôrkou sa snažili čo najrýchlejšie zaplniť prázdne bruchá. Až po utíšení najsilnejšieho hladu
sme zistili, že fazuľa je poriadne presolená. Hlásil sa smäd. Ale voda žiadna, a tak nás nechali
skoro celé tri dni. Prišli sme na to, že bitky obuškami nebolo vo väzení to najhoršie.
Dni, týždne, mesiace vo väzení sa míňali. Viedli ma na výsluch. Ruky zviazané
vzadu, o chrbát opretý samopal. Kráčali sme po schodoch – najprv väzeň, potom strážca. Na
ohybe schodiska sme sa stretli s podobným párom a div sa svete, kto to bol! Môj brat Štefan
bol väzňom v tom istom väzení a nevedeli sme o tom. Chceli sme sa objať, ale so zviazanými
rukami to moc nešlo. Snažili sme sa aspoň plecami dotknúť a niečo si povedať. Jeden zo
strážcov sa na nás oboril a vyhrážal sa bitkou. Druhý ho tíšil slovami: „Nechaj tak, to rodny
braťja“...
Konečne sa podarilo Pánkovi nájsť partizána, ktorého som, ako jedného
z mnohých, počas vojny zachránil a ktorý bol ochotný sa ísť za mňa zaručiť. Bolo šťastie, že
ho Pánko našiel, lebo jedným z obvinení bolo to, že mojou vinou práve tento partizán zahynul.
Prišli spolu do Ružomberka a podarilo sa nemožné – vymohol nielen moje prepustenie, ale aj
brata Štefana. Štefan – Pišta, hneď po prvej správe, že je prepustený, zobral svojich pár slivák
a uháňal do Hanckov (ženin rodný dom, v ktorom býval jej brat) čo mu sily stačili.
„Blaga, ty pajďoš v druguju ťurmu“ vyzval ma vojak a ja som sa lúčil s ostatnými.
Vychádzam z dverí, keď počujem stíšeným hlasom hovoriť strážcu: „Vozmi ložku žionke na
pamiať, ana ložku jiščo nevídela.“ Predstavil som si naše strieborné príbory a mlčky som lyžicu
podal najbližšiemu väzňovi. Ako starý notár chcel som mať všetko podľa predpisu a zháňal som
si potvrdenie o prepustení. „Bumažku, bumažku, mne nužno bumažku“ – žiadal som strážcu.
Ozbrojený strážca miesto bumažky otvoril dvere, kopol ma do zadnej časti tela a dvere zatvoril.
Bol som na slobode. Privítalo ma veselé a teplé slniečko a udivovali ľudia v
letných šatách.

18