Page 21 - Staré Zlaté Časy

S údivom sa pozerali aj oni na mňa, lebo v júli človeka v baranici a krátkom
kožúšku často nevidieť. Od januára sa svet trošku zmenil. Keď som dorazil do Hanckov, Pišta
bol už pri treťom chode a statočne ho zapíjal dobrým vínkom...
Aj Pánko sa náhlil do Hanckov, ale nemal to šťastie tam dôjsť bez problémov.
Stretol totiž opitého ruského kapitána, ktorý mu dal do ruky kľúč a nariadil nájsť byt, od ktorého
ten kľúč bol. Nevedel ulicu, ba možno ani mesto, kde byt bol. Pánko sa snažil vymotať zo
zamotanej situácie. Rus vytiahol pištoľ a nariadil hľadať. Pánka napadlo a povedal mu: „Vieš
čo, aby to bolo rýchlejšie, ty hľadaj na tejto ulici a ja pôjdem tou druhou. Kto prvý nájde,
zavolá.“ Opitý kapitán súhlasil a tak Pánko ozlomkrk uháňal na stretnutie s prepustenými
väzňami. A kapitán byt možno hľadá dodnes...
Ledva som sa potešil s rodinou už prišli z ŠTB a znova ma zavreli. Už nie ruskí
vojaci, ale zástupcovia novej moci. Obvinenie – počas vojny som jednal v krčme s Nemcami.
Bolo im úplne jedno, že som prosil o život žilinského občana a jeho židovskej rodiny a že som
ich zachránil. Ešte pred príchodom Rusov mali Nemci Ortskomando v Terchovej. Po začiatku
povstania sa uchýlil do Ištvánovej, teraz Štefanovej, Žilinčan Hrabovec. Mal ženu Židovku a
dve deti. Pre známe príčiny sa tam ukrývali až do príchodu frontu. Ja som im dal všetky možné
potvrdenia, stravné lístky, skrátka pomáhal som ich ukrývať pred Nemcami. V 1944 roku, v
novembri Nemci vypálili Škripského chatu v Ištvánovej a zajali a zavreli Hrabovca so ženou a
deťmi. Celá táto rodina, keďže žena bola Židovka, mohla byť ľahko deportovaná do
koncentračného tábora. Vtedy prišiel za mnou na notariát chatár Šaradin aj s Hrabovcom a
hovorili mi, že žena a deti sú zavreté na Ortskomande. Požiadali ma, aby som sa ako notár za
Hrabovca zaručil, že ho dobre poznám a že nie je partizán. Šiel som na Ortskomando, ale veliteľ
Lézer tam nebol. Jeho zástupca ma poslal do krčmy na úverovom družstve, že tam oslavujú
narodeniny niektorej učiteľky. Išli sme tam všetci traja. Oni dvaja ostali v krčme pri dverách a
ja som vyhľadal veliteľa Lézera a hovoril som mu: „Ich habe zu Ihnen eine Bitte.“ Pristal na
rozhovor a ja som mu porozprával všetko dobré na Hrabovca. Nemec najprv o prepustení
nechcel ani počuť, ale naveľa sa dal uprosiť a dal mi písomné vyrozumenie o prepustení celej
rodiny. Bol však už v nálade a nechcel ma pustiť, pokiaľ si s ním nepripijem. Tak som si pripil.
Veď dôležité bolo, že ich prepustil.
Po vojne sa tento Hrabovec v Žiline stal veľkým pánom, lepšie povedané
komunistom a chcel dokázať, že bol partizánom. Keď nás mali zavrieť, Terchovci nás niekoľko
dní strážili s kosami, sekerami a motykami. Tak sme šli nakoniec dobrovoľne a veľa Terchovcov
išlo s nami. Vojaci preventívne strieľali do vzduchu a snažili sa zabrániť bitkám. Pánko už bol
vo vnútri a ja som ešte stále bol na dvore. Po upokojení situácie som sa dostal do kancelárie
spomínaného Hrabovca, kde už boli zadržaní Staňo – Tabaček, Jano Hanuliak, vtedy zahraničný
vojak s hodnosťou štábny strážmajster, neskorší generál. Počul som, ako sa pýtali Hrabovca, čo
proti nám má. Hrabovec povedal, že ma videl s Nemcami piť. Vtedy som tam vošiel a pýtal sa
ho či myslí vtedy, keď som mu bol pre celú jeho rodinu vyprosiť život. Trošku sa zahanbil, ale
nepohlo to s ním. Najprv ma držali na Okresnom súde, tam som sa stretol s Pánkom. Budovu
strážili vojaci z Oravy. Predpokladalo sa, že vojaci zo Žiliny by sa nás dvoch určite zastali a
došlo by ku krviprelievaniu. Veď už to, že v Terchovej a Belej bolo vyhlásené štatárium, svedčí
o tom, akú popularitu sme mali. Zabudli však na jedno, a to, že predošlé moje pôsobisko bol
Hruštín. Náhodne jeden z vojakov vošiel do miestnosti, kde som bol a s radostným zvolaním

19