Page 22 - Staré Zlaté Časy

„To ste vy, pán notár?!“ sa ku mne Hruštínec hlásil. „Nevedeli sme, že sú to oni. Povedia slovo,
a všetko to tu rozstrieľame“ – kasal sa vojak. „Preboha, nie, veď sa to nejako vyrieši“ – tvrdil
som. A vyriešilo sa – Pánko putoval do pivnice Okresného súdu a ja do smutne preslávenej
Ilavskej väznice. Až neskôr sme sa dozvedeli, že Terchovčania ozbrojení kosami a vidlami sa
postavili proti zatýkajúcim eštebákom, že im prevrátili dve autá a chystali sa do Žiliny
vyslobodiť nás z väzenia. Až ozbrojenci odhodlaní na všetko a vyhlásené štatárium im v tom
zabránili...
V tom čase bol v Terchovej kaplánom Vdp. Krčmárik, ktorý bol neskôr riaditeľom
biskupského úradu v Nitre. Ten, spolu s Terchovcami, chodil za nami temer denne, pokiaľ sme
boli v žilinskom väzení. Aj saleziáni sa o nás starali a nosili nám obedy, lebo nás dobre poznali
zo spoločných spovedí v Terchovej.
Viete, čo sa hovorí, keď sa veziete vlakom okolo ilavskej väznice? „Postavte sa,
aby ste v Ilave nesedeli“. No, a ja som ju nevidel iba z vlaku, ale spoznal som ju aj zvnútra.
Ilavská väznica bola plná vzácnych väzňov a brutálnych strážcov, ktorí si na nich
vybíjali svoje zvrhlé chúťky. Okná na celách boli síce malé, ale dalo sa nimi vidieť aj na dvor,
kde sa obyčajne odohrávali kruté deje. Staručkých biskupov a rehoľníkov vyzliekli donaha,
nútili ich chodiť po štyroch a pritom ich bili gumenými obuškami do bezvedomia. Potom ich
polievali studenou vodou a všetko sa opakovalo. Bezvládnych ich odvliekli naspäť do cely, kde
bola iba kamenná podlaha. Bežnou zábavou „bacharov“ bolo pálenie cigaretami na rôznych
najcitlivejších miestach. Výsluchy často končili s dokrvavenými bezvládnymi telami, zlome-
nými prstami, alebo dopichanými špendlíkmi. Zabávali sa na chudákoch, ktorých vyvesili na
háky do výšky a opaľovali im prirodzenie fakľami. (Takto trýznili aj Miladu Horákovú, ktorú
potom popravili).

V D P. A L B E R T H E D E R A

Spomínam si, hovoril starý otec, na jeden rozhovor s mojím priateľom katolíckym
kňazom vdp. Hederom. Bol odsúdený len preto, že to bol človek priamy, hovoril, čo si myslel,
bol prísny k druhým, ale aj k sebe. Pseudodôvod odsúdenia bol síce smiešny pre nás všetkých,
ale tragický pre neho:
„Žehnal zbrane vojakom idúcim do boja“. Ako teraz ho počujem (všetko sa vysielalo v rádiu)
ako sa obvineniu bránil: „Ale páni, ako by som žehnal zbrane, ktorými sa zabíjajú ľudia! Ja
som žehnal vojakov a modlil som sa, aby sa zdraví vrátili domov“. Nič mu nepomohlo, odsúdili
ho na 24 rokov. Po 20 rokoch v Ilavskej väznici dostal amnestiu. Za necelý rok po prepustení
zomrel. Každý, kto sa dostal z väzenia, neodvažoval sa s nikým o tom, čo sa tam dialo,
rozprávať. Pred prepustením každého zastrašovali a kto sa tam nechcel znova vrátiť, ten mlčal.
Ak aj niekto nabral odvahu, hovoril iba mimo domu, na prechádzke, kde odpočúvanie v tom
čase bolo sťažené.
Vdp. Hedera vo väzení dostal ako prácu vyrábať ručne drevené kolíky na prádlo.
Normu mal vysokú a on, starý poctivec, sa snažil robiť všetko dobre, a tak normu zriedkavo
splnil. Nasledoval trest. Bolo pred Vianocami a jeho strčili do samotky – kamennej pivnice,
bez kavalca, stoličky a bez jedla. Zima treskúca, po kamenných stenách a podlahe tiekla voda,

20