Page 24 - Staré Zlaté Časy

Dokazuje to aj môj list, ktorý som písal ja žene a deťom:
Drahá žena a deti!
Istotne už vieš, kde som. Môžeš ma aj prísť pozrieť, poťažne poslať balík. V prvom rade mi
pošli hrebeň, pastu na zuby a mydlo. Hrabovec sa krásne vyznamenal! Poslali ste na
Povereníctvo tie spisy? Najlepšie by bolo, keby tam zašiel niekto osobne.
Dúfam, že časom bude všetko dobré...
Ako sa máte? Čo deti? Nerozčuľuj sa a všetku opateru venuj im. Sama o seba pečuj, aby si bola
zdravá a silná toto všetko vydržať. Môžeš mi aj napísať a adresuj to na Zaišťovací tábor. Pelikán
už písal? Marike idú zúbky? Určite je zlá... Zo Žiliny som si zobral niečo na jedenie. Pánko mi
v poslednej chvíli doniesol kufrík s vecami, ale nemali sme ani potuchy, kde nás vezú.
Veľmi často myslím na vás, na kľudný život doma a v rodine. Tu si vie človek život oceniť
a všetko, čo k tomu patrí. Paľo Horecký bol za mnou. Za Hrabovcom nechoď a o nič ho nepros!
(pozn. Hrabovec bol človek, ktorému zachránil život aj celej jeho rodine a on ho dal zavrieť.)
Chlapci zo Žiliny tu majú často návštevu, ale ty radšej nechoď, lebo Marika tak dlho nemôže
byť sama. Hanka, alebo niektorý z chlapcov by občas mohli aj s balíkom prísť. Vieš, že
návšteva je vždy milá a vzpruží človeka. A balík neškodí na prilepšenie...
Človek v skutočnosti žije len v nádeji na spravodlivosť a rodine. Keby som nemal vás, nemal
by som cieľa a účelu, pre ktorý by som strádal. Čo robieva Mirko? Istotne si na mňa ani veľmi
nespomína. Napísal som ti, čo máš v záujme veci urobiť. Teším sa na chvíle, keď budeme zasa
spolu. Pozdrav známych, najmä p. učiteľa Kunsta, Staňu Tabačka a všetkých ostatných.
Pozdrav vo Varíne.
Teba a deti bozkáva váš otec
Ilava nedeľa 13. 9. 1945
Boli to hrozné časy a každý deň mi dal poznať ďalšiu ľudskú zlobu, trýznenie
fyzické i psychické, ale viera v Boha a v spravodlivosť ma držali nad vodou a môžem povedať,
že som mal šťastie a prežil som. Mnohí neprežili...
Známy Varínčan, Paľo Povrazník, živnostník so štyrmi malými deťmi bol odsúde-
ný na päť rokov a na zhabanie celého majetku. Asi po troch rokoch s podlomeným zdravím ho
poslali domov. Keďže smrť už mal na jazyku, nebál sa hovoriť a porozprával mi, ako robili na
ňom pokusy s rontgenovými lúčmi. Zomrel na leukémiu. Nemusel byť ani v uránovej bani v
Jáchymove.
Takéto rozhovory mali pre mňa vždy nepriaznivú odozvu. Hneď na druhý deň som
už bol u Saleziánov (stále sa to tak volalo, lebo predtým tam boli Saleziáni a zmenili to na
vyšetrovňu ŠTB) a mlátili ma hlava, nehlava, aby som povedal, o čom sme sa rozprávali. Raz
pri takomto výsluchu sa na mne striedali štyria a bili ma s malými prestávkami skoro tri dni.
Chceli po mne, aby som sa priznal, kde mám vysielačku, ktorou dávam správy na západ. Tak
ma domlátili, že som sám nevedel, či ju mám, alebo nie. Po prepustení som ju všade hľadal, ba
vyšiel som až hore k vežovým hodinám a hľadal som skrýšu. Vydesil som ženu a Pánka tak, že
chudáci šplhali za mnou, mysliac si, že chcem skočiť z veže, a tak ukončiť trápenie.
Raz som nakupoval v Zelovoci. Nechtiac som si vypočul rozhovor mladej pre-
davačky so známou zákazníčkou. Chválila sa jej, aké má manžel dobre platené zamestnanie.
„Viete, chodí do Ilavy do väznice. Bije väzňov pri výsluchu. Za hodinu berie 3 800 Kčs.“
Nedalo mi a podotkol som. „Mladá pani, s tým by som sa nechválil“. Mali ste počuť, ako ma

22