Page 25 - Staré Zlaté Časy

zvozila! „Predsa nebudem tých grázlov ľutovať, sú to svine zapredané západu a muž si na nich
vždycky zgustne. To sa nasmejeme, keď rozpráva, ako fňukajú a sú to chlapi, ale nedivím sa,
muž si vpletá pomedzi remence ostnaté drôty, nech majú zážitok“...
Hneď po skončení vojny nebola žiadna doprava. Pánkova rodina žila na Dolnia-
koch a on o nich nič nevedel. Rozhodol sa a vybral sa za nimi na bicykli. Vtedy neboli horské,
ani turistické bicykle, taký starý obyčajný bicykel s prednou brzdou a brzdením nohami. Šiel
cez Gajdel. Hore sa krvopotne vyštveral, ale ako zísť dole. Kopec ako hrom, brzdy úplne slabé.
Našiel jeden odrezaný stromček, priviazal ho na zadné koleso a šlo sa. Spočiatku dobre, ale ako
sa stále viac a viac rozbiehal, stromček nestačil ubrzdiť a Pánko spadol. Šmýkal sa niekoľko
metrov po zemi, kožu z rúk a nôh mal temer celú zodretú. Podľa neho najhoršie bolo, že bicykel
už nebol pojazdný. V prvej dedine sa trošku poumýval, požičal si druhý bicykel a pokračoval v
ceste. Pozisťoval, ako prežili, od mamy dostal veľký orechový koláč a šiel rovnakou cestou
späť. To je len úvod. Niekoľko dní po návrate dve autá plné eštebákov prišli do dediny ho
zatknúť. Ako ho brali z fary niektorá zo žien zakričala: „Berú nám Pánka, ženy, nedajme ho!“
A nastala mela. Eštebáci ťahali Pánka za jednu ruku a snažili sa ho strčiť do auta. Za druhú ruku
ho ťahali ženy von z auta. Bolesť v poranených končatinách bola taká neúnosná, že sám prosil
ženy, aby ho nechali. Nechali ho, ale Maryša Rybárka si neodpustila a starým dáždnikom
priložila najbližším eštebákom riadne na chrbát.
Keď spomínam bicykel, tiež som na ňom išiel navštíviť rodičov do Varína. Nebolo
to až tak ďaleko ako išiel Pánko, ale aj tak bicykel dostal riadne zabrať. Privítala ma celá rodina,
šťastná, že sa nám všetkým podarilo prežiť. Najväčšiu radosť mal synovec Jožko, no nie zo
mňa, ale z toho starého zaprášeného bicykla. Požiadal som ho, nech mi ho očistí, čo
k spokojnosti vykonal. Za odmenu som mu dovolil prebehnúť sa po Varíne a pochváliť sa pred
kamarátmi. Veď v tom čase voziť sa na ozajstnom bicykli bola zriedkavosť a vlastniť ho – to
bolo na závidenie. Jeden, ešte oveľa starší bicykel vlastnil švagor Martin Kapasný. To bol
bicykel známy každému, a nik si nedovolil sa ho dotknúť aj keď ho Martin trebárs aj na tri dni
niekde zabudol. On sa na ňom nevozil, opieral sa oň a šliapal vedľa neho... Môj starý bicykel
z päťdesiatych rokov som asi v 1980 roku chcel vyradiť, priplietol sa k tomu Miro, brat môjho
zaťa, vzal si ho, opravil a slúži mu dodnes. Vidíte, takto sme sa starali o bicykle, nie ako vy,
vnuci moji, že vám ho zakaždým niekto ukradne a dostanete druhý...
Boli to ťažké časy, ale na niekoľkých príhodách sa dalo aj zasmiať. Dostali sme
všetci príkaz oslovovať sa „súdruh“. A tak stretol súdruh XY Pánka a zdravil ho: „Česť práci,
súdruh farár“. Dedinský rozhlas hlásil: „Súdružky ženy a súdruhovia sedliaci. Po veľkej omši
bude kolektívne odsúdenie kapitalistických živlov a všetkých, ktorí nechcú vstúpiť do JRD.“ A
zahrala rezká hudba – široká strana maja radnaja...
Šlo to až tak ďaleko, že jeden učiteľ podal návrh, aby si tykali súdruhovia učitelia
so súdruhmi žiakmi. Neprešlo mu to. (Minule som ho stretol v Sirotárskom kostole ako sa
zbožne modlil...)
V rámci priateľstva so Sovietskym zväzom sme sa všetci inteligenti museli učiť po
rusky. To znamená naučiť sa azbuku. Učil nás starší pán, tavárišč učíteľ Kunst, náš dobrý
priateľ. Mali sme aj učebnice. Žena sa snažila azbuku naučiť a šlo jej to celkom dobre. Mne tá
azbuka nerezala. Vymyslel som si svoj systém, dobre som počúval, keď učiteľ čítal a
ponadpisoval som si latinkou celé články. Bol som veľmi úspešný, ba mám dokonca niekde

23