Page 26 - Staré Zlaté Časy

založenú pochvalu za najlepšie čítanie azbukou. Synovec Vlado ako vysokoškolák tiež robil
skúšku z ruštiny, ale s azbukou mal nedobrý vzťah, a tak keď dostal čítať článok, prečítal Mupy
mup, miesto Miru mir a mal problém spromovať a keby nebolo môjho švagra, vysokoškolského
pofesora Gusta Hanuljaka, možno by nespromoval vôbec. Gusto bol pôvodom z Terchovej
a tam sa aj zoznámil s najmladšou sestrou mojej ženy a zobrali sa. Bol to múdry a šikovný
človek, ale jeho temperament zodpovedal terchovskej povahe. Počas vojny bývali s nami
v pivnici u Holúbkov aj s dvoma deťmi. Raz Gusto neopatrne vyšiel z pivnice von a natrafil na
opitých ruských vojakov, ešte chlapcov, ktorí ho chceli zastreliť. Švagriná Darina na kolenách
prosila o jeho život. Bola úspešná až s podarúnkom fľaše slivovice a sľubom, že si môžu prísť
každý deň vypiť. Starší syn – Dušan mal 3 roky a bol tmavovlasý a tmavšej pleti. Ruskí vojaci
začali vykrikovať: „To Hevrej, to Hevrej a chceli ho tiež zastreliť. Ženy plakali a štípali všetky
deti aby plakali tiež, a tak sa im podarilo vojakov vyhnať. Bola to dobrá taktika, a tak ju
používali často. Ale raz sa im to skoro nevyplatilo. Vojaci nechceli odísť a na plač reagovali
„U nás takoje rybjatka Germani slomalis na polovinu a brosili v ogoň“. Alkohol sme už nemali
žiaden, a tak prehádzali celú pivnicu a našli bórovú vodu, ktorou si umývala žena prsníky pred
kojením a vypili ju s veľkou chuťou. Ku Gustovi sa ešte vrátim, lebo to bola zaujímavá povaha
a ich manželstvo sa podobalo húsenkovej dráhe – raz hore, raz dole...
Keby nebolo takýchto odľahčených situácií, myslím, že by bolo ťažko prežiť. Kým
boli naše deti malé, dalo sa aspoň v rodine rozprávať aj kriticky o novom zriadení. Všetci sme
nakoniec boli presvedčení, že nemôže vydržať dlho. Viedli ho ľudia bez vzdelania, skúseností,
na základe ničenia všetkého normálneho, nerešpektovala sa sloboda, zatýkania a rozsudky smrti
boli na dennom poriadku. Ani v najhoršom sne nás nenapadlo, že to vydrží 40 rokov!
Mirko bol tichý a rozumný chlapec a mal iba niekoľko dobrých kamarátov, ale
Marika sa snažila byť vodcom všetkých detí a rada komunikovala so všetkými v dedine. Vedela
veľa básničiek a predvádzala sa. Ešte len išla do školy a už v prvý deň na slávnosti recitovala
piatackú básničku. Keď prišla zo školy domov, vždy všetko vyrapotala, čo sa dialo. A presne
naopak, v škole vyrapotala, čo sa dialo doma. Raz ma na ulici zastavila p. učiteľka Kylbová.
Bola to staršia pani, veľmi objemných tvarov, viac ako 50 rokov učila prváčikov. „Pán notár,
musím sa s vami porozprávať. Ide o vašu dcérku. Je mimoriadne šikovná, nadaná a talentovaná.
S učením nie sú ťažkosti. Chcem vás poprosiť, aby ste pred ňou nepolitizovali a ani také vtipy
nerozprávali.“ Bol som zvedavý, čo sa stalo. Marika naučila kamarátku mnou povedaný vtip a
zahrali ho na vyučovaní. Keby na mieste p. uč. Kylbovej bol niekto druhý, putoval by som
znova za mreže. Počúvajte.
„Na hraniciach medzi ČSR a západom stoja sliepka a somár. Sliepka uteká z ČSR
a rozhorčene kotkodáka. Somár sa jej pýta: Kde ideš sliepka? No, do Ameriky. A prečo?
Naparili mi také vysoké dávky kontingentu vajec, že ich nedokážem toľko zniesť. A ty kde
ideš? Ja sa vraciam z Ameriky a idem do Československa. Preboha, prečo? Počul som, že v
ČSR sa má každý somár dobre.“ V tom čase aj za menej sa dostal povraz.
Do februára 1948 som dokonca pracoval ako predseda MNV (Miestny národný
výbor.) Po znárodnení ma vyhodili nielen z miesta, ale aj z bytu. Nemali sme kde ísť. Dostali
sme ponuku od Pánka, aby sme prešli bývať k nemu do novopostavenej fary. Bolo to smutné,
ako sme na vozíčku odnášali naše veci z notariátu na faru. Jedna etapa nášho života skončila.
Tak krásne sme ju začali a tak žalostne skončili.

24