Page 48 - Staré Zlaté Časy

pozvala. Vytiahli sme asi 10 krabičiek žiletiek, niekoľko diek a 5 m plyšovej látky ako
vďačnosť za pozvanie. Boli sme však nemilo prekvapení, keď sme sa dozvedeli, že sú to
pašeráci a očakávali od nás nie desať ale desať tisíc krabičiek a mnohonásobne viac ostatných
vecí.
O rok sme si prehliadku Poľska zopakovali a to sme už navštívili Wieliczku, jej
prenádhernú soľnú baňu, Krakov a jeho Wavel, vypočuli sme si trubača, ktorý vytrubuje na
počesť jeho dávneho predchodcu, ktorého prebodol nepriateľ. Chceli sme si dať boršč, Pánko
si aj dal, ale bola to len šťava z cvikle a nechutila mu. Najkrajšia časť dovolenky bola Jasná
Hora – Paulínsky kláštor a Czenstochowá. Bola to veľká výhoda, že bol s nami Pánko (p.
kanonik Š. Bitter), ktorý kňazom (Dančík, Domin a Luky) zabezpečil ubytovanie v kláštore
a my sme si mohli postaviť stan v kláštornej záhrade. Malo to síce nevýhodu, keď si človek
chcel odľahčiť mechúriku a vyšiel zo stanu, hneď pribehli psy, ktorí záhradu a kláštor strážili,
a tak sme radšej neriskovali. Hoci z histórie viem o Jasnej hore všetko, čo sa o nej popísalo,
predsa vidieť to na vlastné oči bol nesmierny zážitok. Naša mužská časť mala možnosť
stravovať sa spolu s mníchmi v refektári, kde nás obsluhoval sám prior. Boli sme aj v ich
knihovni, ktorá obsahovala nesmierne vzácne knihy a dokumenty. Do týchto častí kláštora
nemajú ženy prístup, preto moja žena a dcéra dostali k dispozícii mnícha, ktorý ich zaviedol na
poschodí do maličkej miestnosti, kde im malým otvorom výťahom na jedlo poslali obed a on
ich obsluhoval. Smiali sa kombinácii jedla – polievka z kyslého mlieka a vzápätí nádherné
čerešne. Mnícha brali ako kamaráta, vodil ich po záhrade, kostole, dokonca im vyniesol knihu
návštev, aby sa tiež mohli podpísať, ako iné významné osobnosti. Keď našli podpis J.
Kennedyovej, pýtali sa, či ju pustili do mužského kláštora, ale dozvedeli sa, že ani svoju
kráľovnú tam nikdy nepustili a ani nikdy nepustia.
Ráno sme išli do Jasnohorského kostola a zúčastnili sme sa odkrývania obrazu
Matky Božej, ktorú Ján Kazimír korunoval na Kráľovnú a Ochrankyňu Poľska. Obraz, lepšie
povedané ikona, je uctievaný zázračný obraz pre množstvo zázrakov, ktoré sa pripisujú Čiernej
Panne Márii. Legenda hovorí, že obraz namaľoval sv. Lukáš ešte za života Panny Márie v
Nazarete na dosku z lipového dreva, ktorá sv. rodine slúžila ako stôl. Odtiaľ sa dostala
Byzanskému vladárovi, putovala na Rus a v roku 1384 knieža Opolčík obraz priniesol na Jasnú
Horu. Po napadnutí Jasnej Hory spanilou jazdou a volyňskými kozákmi v 1430 roku bol kláštor
spustošený a obraz utŕžil tri seknutia mečom na pravú tvár Madony. To podnietilo mníchov
a obyvateľov pod vedením Czarnieckého ku vzbure proti 3 a pol tisícovej švédskej armáde a za
pomoci zázračného obrazu sa im podarilo zvíťaziť. Dalo by sa o tom písať celé strany, ale to
nie je mojou úlohou. Ja len spomínam naše zážitky. Pri obraze sme všetci zbožne kľačali a
očakávali slávnostné fanfáry sprevádzajúce odhalenie Matky s Dieťaťom. Kostol bol plný
emócií, ozýval sa plač i prosby. Na naše veľké prekvapenie sa k oltáru približoval v sprievode
dvoch miništrantov náš obsluhujúci mních, z ktorého sa vykľul dvojnásobný doktor, kňaz,
vedec a vynikajúci človek. Táto svätá omša bola pre nás všetkých veľký dar. Na druhý deň mal
aj náš Pánko tú česť odslúžiť pri tomto zázračnom obraze sv. omšu...
Pri návrate domov sme mali dobrý zážitok na colnici. Čakali sme na colníkov
a miesto nich pristáli pri nás na motorke dvaja mladí Slováci. Colníci ich prehliadli a našli 4
litre čistého špiritusu. Poliaci mali taký neriedený 96 %. Aj my sme si domov niesli, ale iba
povolený 1 liter. (Robievali sme si z neho výborné hriate – 1 hrnček špiritusu a 2 a pol vody,

46