Page 49 - Staré Zlaté Časy

ktorá sa naliala na upálený karamel.) Mladíci si mohli vybrať, buď dva litre vypijú, alebo vylejú.
Hádajte, čo si vybrali?! A tak sa nám stalo, že na nás colníci nemali čas, skoro nám zabudli dať
razítko, čo sa tak ponáhľali pomôcť s vyprázdnením fliaš.
O niekoľko rokov neskôr sme sa mali s našimi priateľmi Korínovcami stretnúť
priamo v Oswienčime. Chceli nám osobne ukázať miesta ich hrozného pobytu. Čakali sme tam
niekoľko hodín, prezreli sme si hrôzy vojnových rokov a utrpenia miliónov ľudí. Nedokázali
sme bez plaču pozrieť na hromady detských topánočiek, či okuliarov starcov, ostrihaných
vlasov žien a ešte množstvo krvavých stôp. Hrozné!!! Je pravda, čo vždy hovorím: „Keď si
muž oblečie uniformu, prestáva byť človekom a stáva sa nástrojom svojich veliteľov.“
S priateľmi sme sa nestretli a vysvetlili sme si to tak, že asi nechceli rozrušiť svoju
dcérku, ktorú mali veľmi radi. Pokračovali sme v ceste na Sopoty, Gdyňu a Gdaňsk. Ostali sme
10 dní pri mori, bývali sme v charite spolu s kňazmi, navštívili sme polostrov Hell a chystali
sme sa domov. Zastavili sme sa vo Varšave, ktorá toľko rokov po vojne a ešte stále nebola
dobudovaná. Hlavné cesty už boli štvorprúdové a my s Volgou a s mapou v ruke sme sa chceli
dostať do centra. Zablúdili sme a začali sme sa dohadovať. Ako to už býva, hádzali sme vinu
z jedného na druhého. Najviac sa nahneval Pánko, vystúpil z auta a odišiel na chodník. Sedeli
sme zarazení a počúvali policajnú hliadku, ktorá na nás cez megafón kričala „Ty čarná Volga,
na pravom kraju, prosze, za mna!“ Nik z nás nemal vodičák, tak sme len sedeli a sedeli. Zrejme
to prišlo Pánkovi smiešne a odviezol nás. Len sme zaparkovali, zistili sme, že sa po ceste ženú
policajti na motorkách a čierne autá myslím, že to boli Čajky. V ich strede bolo jedno
opancierované auto a v ňom sa za nepriestrelnými sklami skrýval predstaviteľ Sovietskeho
sväzu – Nikita Chruščov. Bol tam na súdružskej návšteve, ale poznal názory Poliakov a ich
nenávisť, a tak sa dal poriadne ochraňovať. Moja manželka ho zazrela na poslednú chvíľu
a spontánne ukázala prstom „Ahá, pozrite, to je Chruščov!“ Okamžite k nej pribehol policajt
a preventívne ju udrel po ruke. Moc sme sa vo Varšave nezdržali a radšej sme sa ponáhľali
domov.
Doma nás čakala smutná správa. Korínovci predsa šli za nami do Poľska. Na veľké
naliehanie svojej panej pán Korín jej prenechal šoférovanie, ktoré ona nezvládla a narazila do
mostového betónového stĺpa. Pán Korín bol na mieste mŕtvy, pani ležala v ťažkom stave
v nemocnici a dcérku odviezli so zlámanými rukami do žilinskej nemocnice, kde ju ošetroval
môj budúci zať Alo. Vraj nás aj dali hľadať, ale nezastihli sme sa. To Poľsko im bolo osudným...
Do Poľska sme si odskakovali dosť často, mali dobrý kabanus a klobásky, a to vo
veľmi prijateľnej cene. K Baltickému moru sme sa už potom nikdy nedostali. Napadlo ma, ako
sa deti skamarátili s jednou dievčinou v ich veku, volala sa Uša. Veľmi sa vedeli prekárať
a kritizovať svoje krajiny. Uša vytýkala, že sme ich (Poliakov) podrazili a nechali bez
upozornenia prejsť Nemcov, ktorí ich temer vyničili. A tak tvrdila, že sme všetci červení
komunisti, lebo aj kravy máme červené a oni čierne. Napriek týmto nezhodám si boli veľmi
blízki a dlho si udržiavali kontakty. Nakoniec boli sme aj my aj oni „červení“, či sme chceli,
alebo nie...
V 1955 roku sme sa dozvedeli o neutralite Rakúska a o voľačo neskôr o pokuse
východných Nemcov vymaniť sa spod nadvlády Sovietov a pripojiť sa k západu. Postavený
múr bol však príliš pevný a nepodarilo sa hlavne preto, že ruskí vojaci po vojne vôbec neodišli
a spravili si tam nie dočasný, ale trvalý domov. O rok neskôr sa o niečo podobné pokúsili

47