Page 51 - Staré Zlaté Časy

Horeckej pomohla pri štyroch. Po celý svoj požehnaný život stále bola v permanencii.
Pracovala až do konca života. Zomrela v 77 roku veku zaopatrená svätými sviatosťami a je
pochovaná vedľa nášho otca vo Varínskom cintoríne. Pochovával ju Vdp. Grman – varínsky
farár. Na pohrebe v nedeľu popoludní bolo ľudí nesmierne veľa. Truhlu, mimo susedov, niesli
všetko vnukovia. Na pohrebe bola celá rodina, všetky žijúce deti, ich ženy a deti, okrem Ferka,
ktorý bol nezvestný. (Žil v Salzburgu, v Rakúsku). Modlievame sa za ňu tak, ako sa ona
modlievala po celý život za nás. Nech odpočíva v pokoji.
Pri jednej z posledných návštev ma mama požiadala, aby sme pri dedičskom
konaní „nevyhnali“ Hanku s rodinou a aby sme sa dohodli na rovnakých podieloch. Sľúbil som
jej to, veď som ich všetkých celý život podporoval, platil som štúdiá Pištovi, Vilmošovi,
čiastočne aj Lolovi a zásoboval som našich aj s Hankinou rodinou naturáliami. Keď zomrel
otec, dohodli sme sa a celý majetok, aj otcovu časť, sme ponechali v maminom užívaní až do
jej smrti. Dňa 19. 4. mi bolo doručené predvolanie na 3. 5. vo veci dedičstva po mame. Na
Štátnom notárstve v Žiline sme sa dozvedeli, že existuje darovacia zmluva pre jednu zo sestier
s tým, že všetok majetok patrí jej a že nás ostatných šesť vraj mama vydedila. Bol to pre nás
šok! A to som sa ja s manželkou predtým dohodol, že náš podiel neprevezmeme, ale darujeme
ho Ferkovým deťom. Pátral som po príčine a dozvedel som sa, že verejný notár, pôvodom
z Varína, darovaciu zmluvu urobil v posledných minútach života našej mamy. Bol som za ním
a keď som mu uviedol fakty, div nekľačal predo mnou, len aby som ho neudal, lebo by prišiel
o licenciu. A tak sa naša rodina, ako to už býva, pre majetky rozdelila. Neskôr som sa dozvedel,
že traja mladší bratia dostali po 10 tisíc korún. V kontakte sme zostali iba s Vlastou
Vilmošovou, ktorú toto všetko veľmi trápilo a po rokoch sa pridal Lolo a ako viem, nebral to
do úvahy ani Pišta, ktorému to bolo všetko jedno. S peniazmi gazdovala Mariena... Toto
rozdelenie rodiny sa najviac dotklo mojej dcéry, ktorá bola tety a strýkov pozývať na svoju
promóciu a rozhnevaný blok jej pozvanie odmietol. Veľmi plakala, a tak sme pozvali
bratrancov a sesternice aj z druhého kolena a mali sme sa dobre... Čo všetko dokážu majetky
urobiť...
Veľmi ľutujem, že náš pokus o osamostatnenie v 1968 roku budem musieť opísať
bez množstva detailov, ktoré som mal zaznamenané v Kúrskej kronike. Každý deň som mal
opísané všetko dianie, aby naši potomkovia vedeli, že aj slovenský národ vie držať spolu
a bojovať o svoju slobodu. Moje úsilie bolo zničené, a to nepredstaviteľne. Ani v najmenšom
ma nenapadlo, že ŠTB vnikne násilne do chaty, prezrie všetko a moju kroniku dotrhá, doškrtá
a ešte mi nechá odkaz, aby som si nedovolil niečo podobné písať. Mal som šťastie aspoň v tom,
že ostatné kroniky (toto bola v poradí tretia) som mal skryté vo včelíne, kde asi nehľadali...
Od 8. 7. do 22. 7. sme boli v Bulharsku. Hneď prvý týždeň prišli za nami Alo
a Miro, ale boli ubytovaní asi 2,5 km od nás. Bolo tam krásne a morskej vody sme si užili
bohato. Hoci sme peňazí nemohli vymeniť veľa, všetko čo sme mali, sme vrazili do zájazdov
a kúpe drobných upomienok. Medzi najkrajšie zájazdy patril autobusový do Rumunska, na
Mamáju a na Balčik – bývalé sídlo rumunských kráľov. Bola to krása! Zastavili sme sa aj pri
zrúcaninách jedného kláštora, kde sme si postupne strkali ruky do otvoru nejakej hrobky a niečo
sme si pri tom želali, lebo vraj sa to splní. Všetci sme mali svoje túžby. Či sa splnia – uvidíme.
Dňa 25. 7. Marika nastúpila na prax v Žilinskej nemocnici a koncom mesiaca
odišla Magda do Gdaňska na mesačnú prax. 3. 8. sa skončilo v Bratislave jednanie šiestich

49