Page 52 - Staré Zlaté Časy

komunistických strán, ako pokračovanie jednania v Čiernej nad Tisou medzi nami a SSSR.
Skončilo sa to pre nás dobre. Ruské vojská, ktoré tu boli dva mesiace akože na cvičení, odtiahli
domov. V Bratislave boli veľké ovácie. Ako sa neskôr ukázalo, boli predčasné...
Dňa 26. 8. 1968 – už 6 dní sme obsadení armádami Varšavského paktu. Za tých
pár dní sa stalo nepredstaviteľne veľa zla, tanky hrmotali po uliciach, ozývala sa streľba, chaos,
zmätok, strach... Dnes vraj prileteli naši predstavitelia z Moskvy, kde ich protizákonne
odvliekli. Zatiaľ nik z nás nevie, čo s nimi robili. Je to strašné a neslýchané v dejinách... Toto
ostalo jediné zapísané.
Dňa 20. 8. 1968 o 23 hod v noci našu republiku napadli vojská ZSSR, Poľska,
Bulharska, Maďarska a NDR. Spali sme hore na starej fare a zobudil nás nezvyklý hluk. Pánko,
ktorý ešte nespal a počúval rádio, pribehol hore a zdesený zahlásil „ Napadli nás! Hore z Dubňa
na nás mieria delá a po meste rachotia tanky.“ Miro, ktorý si myslel, že to vysielajú nejakú hru
k SNP, mu to chcel vyvrátiť, ale z rádia bolo počuť streľbu a vážne hlasy, oznamujúce, že už sa
vojaci blížia k rozhlasu a chcú ho obsadiť. Už na hlasoch reportérov bolo cítiť napätosť situácie
a hrôzu umocňovala prosba „Zachovajte kľud! Nedajte sa vyprovokovať!! Strieľajú do ľudí!“
Vybehli sme von a všetky strategické miesta Žiliny boli obsadené počnúc Domom Odborov,
Pošty, Nemocnica, námestia.
Ľudia sa snažili dopátrať, čo sa vlastne deje a prečo nás obsadili. Vojaci, vystrašení
tak ako my, nám zdeľovali, že nás prišli zachrániť od kontrarevolucionárov. Dalo sa s nimi
dohovoriť, lebo väčšina z nás hovorila dobre po rusky. Neverili nám. Niektorí aktívnejší, zväčša
študenti, otáčali smerovky označujúce cesty naopak, a tak sa stalo, že pokračujúce kolóny
obrnených áut, tankov, motocyklov sa niekoľkokrát vrátilo na miesto odchodu. Na stenách
domov sa objavovali obrovské nápisy: „Choďte domov!“ „Mor ho, Rusa divokého! Smer
Moskva!“ Ulice boli popísané podobne, objavili sa zástavy a spievala sa hymna. Od Vrútok sa
rútil s nejakými papalášmi obrnený transportér, rozvášnený dav ľudí sa rozmiestnil po celom
námestí a prinútil ho cúvajúc sa vrátiť. Tanky sa v Žiline zdržali iba dva – tri dni a ruské sa
usadili na letisku, Poliaci zas zostali na Dubni. Po celej republike boli cestné smerovky otočené
smerom na Moskvu s nápisom Moskva 2 000 km. Názvy ulíc boli pozatierané, niektoré ako
napr.: Sovietska kniha sa zmenili na Slovenská kniha, kino Moskva na Sloboda a podobne. Prvé
dni a týždne sa vždy o dvanástej na obed štrajkovalo, celých päť minút trúbili sirény a zvonili
zvony. Napriek tomu, že vojsko obsadilo všetky rozhlasy a televízie, ich pracovníci s ohro-
zením života vysielali tajne s minimom vysielacieho zariadenia, ktoré podľa potreby presúvali
na rôzne miesta. Môj synovec – Tomáš Winkler – pracoval v Matici slovenskej a veľmi sa
angažoval proti vstupu vojsk. Však aj doplatil na to, vyhodili ho z práce, nesmel publikovať
a svoje knihy vydával pod menom svojho spolupracovníka. Niekoľko rokov bol preradený na
manuálne práce.
Všetky noviny a časopisy, ktoré mali odvahu písať proti vstupu vojsk, sa stali
neželateľné, redaktorov vyhadzovali z práce a nahrádzali ľuďmi, ktorí boli ochotní prispôsobiť
sa. Bolo to hrozné aj preto, že sme nemali správy ani z okolitých miest, nieto ešte z Prahy, alebo
Košíc. O nevinne zastrelených sme sa dozvedali dodatočne. Neinformovanosť zväčšovala
beznádej a neistotu. Všetkých nás nesmierne zasiahla smrť študenta Karlovej Univerzity
v Prahe, ktorý sa na protest proti okupantom upálil ako živá horiaca fakľa. O ďalších sme sa
dozvedeli až po rokoch.

50