Page 53 - Staré Zlaté Časy

Naši vládni predstavitelia Dubček, Svoboda, Černík, Smrkovský sa snažili udržať
pokoj a zabrániť zbytočným stratám na životoch. No a my sme čakali, kedy ich postupne
odstránia a nahradia poslušnými poskokmi. Čo sa aj stalo. Napadá ma, ako sa hovorilo
o Smrkovskom, že pri zatýkaní ruskými vojakmi, upozornil ostatných, aby si do vreciek zobrali
čo najviac kociek cukru. Ako znalec väzenia vedel, že každá kocka predĺži život...
Rusi postupne povymieňali aj svojich vojakov, lebo tí prví pochopili, že sa
nejednalo o žiadnu kontrarevolúciu. Ich nasledovníkom už mali možnosť ukázať rozstrieľané
budovy, obhorené a zničené autá. Ich dielo! Hoci prvá správa bola, že vojská u nás prezimujú,
našli si strategické miesta po celej republike a usadili sa v kasárňach, mali vyčlenené celé
mestské štvrte, doviezli si rodiny a chovali sa ako doma. K nám najbližšie bol Ružomberok,
kde si urobili veľkú základňu.
Marika a Magda študovali v Olomouci a tam tiež bola veľká posádka. Pri ich
internátoch bola komandatúra. Na Ústavy chodili električkou, ale chodník k budovám bol
z oboch strán obsadený vojakmi s namierenými zbraňami. Museli ísť po jednom a nesmeli sa
rozprávať. Študenti by neboli študentami, keby sa nebúrili. Každý deň protestovali štrajkami
a mítingami, ktoré zas vojaci rozháňali zbraňami. Mnohí profesori, docenti, vedecké kapacity
sa ocitli behom niekoľkých hodín na pozíciách obvodných lekárov, so zákazom vstupu na
akademickú pôdu pre „nesprávny politický náhľad na pomoc vojakov Varšavskej zmluvy“.
Veľa našich známych a príbuzných v čase okupácie boli na dovolenkách v za-
hraničí. Lety z ČSSR a do ČSSR boli zakázané, a tak dovolenkovali o niekoľko týždňov dlhšie
ako mali zaplatené. Mali sa dobre, lebo celý svet nás ľutoval a chcel nás podporiť, ale nemali
žiadne správy a nevedeli, čo sa tu skutočne deje. Rudo s Táňou prišli až v druhej polovici
septembra – boli v Bulharsku.
Naša krajina, ktorej svitala maličká iskrička nádeje na vymanenie sa z područia
východných susedov, za jednu noc sa vrátila do ťažkých päťdesiatych rokov. Škoda! S veľkým
rizikom sme odložili nápisy zo stien a ciest popísaných po príchode „našich bratov“.
Dcéra chodila v tom čase na prax do žilinskej nemocnice a cestou si všetko
zapisovala. Mala ich viac ako 50 a po zmene režimu ich odoslala viacerým časopisom, ale
reakcia na ne nebola žiadna. Tak aspoň niekoľko z nich:
1, Hlídali jsme západ a východ nás napad!
2, Rok 1945 – „Davaj časy! Rok 1968 – „Davaj transistor“!
3, Deduška Maroz, tanky nám priňos! (to bola básnička – Deduška maroz, jolku nám priňos...)
4, Lenin vstávaj, Brežnev sa zbláznil!
5, Za Dubčekom milióny, za Biľakom kanóny!
6, Slovákov je jeden šík, Dubček je náš Jánošík !
7, Keď si Biľak taký pán, tak si chovaj Rusov sám!
8, Mor ho! Rusa divokého!
9, Kupujte hrebene! – Idú všivavé časy.
10, Vás je 300 miliónov. Nás je 14 miliónov. Hanbite sa!
Takto a podobne zapracovala ľudová tvorivosť podmienená okupáciou.

Naše deti napriek ťažkej situácii sa rozhodli k vážnemu kroku, a to k zásnubám
a k príprave na svadbu. Situácia bola stále neprehľadná a obávali sme sa, aby nevyústila do

51