Page 54 - Staré Zlaté Časy

ďalšej vojny. Pre každý prípad išli zháňať obrúčky. Obchody prázdne, zlato z pultov vymizlo,
a tak v septembri 1968 Alo kúpil obrúčku v Žiline, Marike v Martine a Mirovi s Magdou
objednali z hlavného mesta. Teda medzi našimi deťmi to ide do tuhého. Nech im Pán Boh
všetkým štyrom pomáha, osvieti rozum, vôľu a vedie ich kroky k šťastným manželstvám, asi
takým ako je naše...
Blížil sa rok 1969. Stále sa hovorilo o normalizácii, čo znamenalo držať hubu
a krok. Celá republika bola i naďalej obsadená a k ruskému vojsku sa pridali hlavne ľudové
milície, ktoré sa pretekali, kto bude surovejší. Občas sa nám pošepky donieslo, že používajú
obušky a občas aj pištole, a tak sme si zas neboli ničím istí. Veľa spoluobčanov sa proste stratilo
a nik viac o nich nepočul, veľa mladých ľudí prišlo o život, ale nehovorilo sa o tom. Dňa 21. 3.
1969 v Stockholme sme vyhrali v hokeji 2:1 nad Rusmi. Bola to neslýchaná udalosť, na ktorú
nám celý svet držal palce. V noci v Žiline asi 3 000 mladých ľudí, prevažne vysokoškolákov
pochodovalo od radosti po meste a vykrikovali rôzne heslá. Napr.: „Keď ste si nevzali tanky,
dostali ste dve bránky!“ „So Sovietskym sväzom na večné časy, ale ani o sekundu dlhšie!“ Žiaľ,
mnohí na tento odvážny čin doplatili vyhodením zo štúdia. V Olomouci pred komandatúrou
spievali študenti hymnu. Rozprášili ich obrnené vozidlá, milicionári a ruskí vojaci. Z Prahy
a Bratislavy sa doniesli správy o streľbe a mŕtvych. To bola normalizácia...

Z Á S N U B Y M O J I C H D E T Í

Rodina Cvachová – Palčovičová mala svoju kúriu v blízkosti blahovskej. S Ma-
ňou, Otinkou, Nándym a Viktorom sme sa kamarátili už ako malé deti. Raz pri naháňačke
Otinka škaredo spadla, zodrela si celú kožu z nohy a poškodila kolenný kĺb. V tom čase bola
v terajšej psychiatrickej nemocnici v Bytčici, nemocnica pre deti. Otinka tam dlho ležala, nohu
mala asi 9 týždňov v sádre a po jej odstránení sa už koleno nedalo rozhýbať. V určitom veku
ona spolu s mojou sestrou Hankou odišli do Čiech do kláštora, kde sa vyučovali rečiam –
nemčine a maďarčine, vedeniu domácnosti, vareniu, ručným prácam a pod. Odvtedy boli
najlepšie priateľky. Neboli sme pokrvná rodina, ale jej rodičia ma niesli ku krstu, boli mojimi
krstnými rodičmi. Demonštrujem takto, že naše dve rodiny mali k sebe blízko a stalo sa, že sa
zblížili naše deti a začali spolu najprv vo štvorici a neskôr v dvoch pároch spolu chodiť.
Priatelili sa niekoľko rokov až sa rozhodli zasnúbiť a neskôr aj zosobášiť. Miro a Magda, Alo
a Marika. Dva pekné páry. Ono sa to ľahko povie, ale mali sme problém, ako uskutočniť
pytačky a zásnuby. Má to byť naraz? Do ktorej rodiny sa zídeme? Má to byť slávnostné, alebo
iba formálne, urobiť hostinu atď., atď... Konečná verzia odznela: s Mirom pôjdeme 29. 12. 1968
do Varína a na druhý deň prídu Varínci k nám.
Popoludní nás Pánko viezol do Varína. Boli sme slávnostne vyobliekaní, všetci
akosi dojatí, mama poplakávala a Pánko a ja sme sa snažili Mirovi vnuknúť myšlienky, ako
popýtať rodičov Magdy o dcérinu ruku. Tváril sa spokojne, že vie všetko, že všetko zvládne. Ja
som si spomenul na svoje pytačky, aj na zdanlivý pokoj, ktorý maskoval vnútornú nervozitu
a chápal som ho. Palčovičovci nedávno predali svoju kúriu a bývali v podnájme u Bučkov. Na
prízemí ešte stále fungovala krčma a reštaurácia, ale vo dvore sa už nehrali kolky, ale
kotkodákalo tam pár sliepok, ktoré naháňal Mira Palčoviča krásny slovenský čuvač. Ale k tým
zásnubám: „Pekne nás privítali, Miro vytiahol dve kytice a ja som všetkým oznámil (hoci to

52