Page 55 - Staré Zlaté Časy

všetci vedeli) účel našej návštevy a vyzval som syna, aby sa vyjadril. Chvíľu trvalo, kým sa
rozbehol, ale vďaka našej pomoci si Magdinu ruku vypýtal, dostal ju a mohli sme spokojne
zasadnúť k pripravenému pohosteniu.
Na druhý deň hneď ráno sme rozkúrili starodávnu vysokú keramickú pec v hornej
jedálni na starej fare, ženy pripravili bohatú večeru, Marika si dala záležať na príprave stola.
V strede stál kríž na Nábožných výlevách, po bokoch s dvoma sviecami, (takto bolo vždy počas
sviatkov), na stole cibulákový riad so striebornými príbormi, dve obrie čaše pre budúcich
snúbencov. Pri ozrutnej ozdobenej borovici bol stolík so svätenou vodou a vetvičkou, na
posvätenie obrúčok. Slušne sme sa poobliekali a čakali „pytačov“. Mal som čudne zmiešaný
pocit, aj radosť, že som sa tohto dňa dožil, ale aj smútok, že moje deti sú už dospelé a chystajú
si založiť svoje rodiny. A ešte k tomu – obidve naraz! Zvonček zazvonil, Janko Michalička
dvere otvoril a už sme vítali budúcich svatovcov, budúcu nevestu a zaťa a ich súrodencov –
Ďuďa s Hankou, Mira a Katku. Usadili sme sa hore v jedálni a pytačky začali. Alo mal
pripravenú veľmi peknú reč, vysvetlil, prečo sa do našej dcéry zaľúbil, prečo sa rozhodol zostať
s ňou až do konca života, sľúbil, že ak mu ju dáme, bude sa o ňu starať a bude sa snažiť pripraviť
jej pokojný domov. Čo ma potešilo, nezabudol sa aj jej spýtať či ho ozaj ľúbi a či sa chce za
neho vydať. Mama i Otinka plakali, a tak ostalo na mne odpovedať. Tiež som mal pripravenú
reč a začal som tým, že ma teší, že sa toto všetko deje a opakuje presne po tridsiatich rokoch,
kedy sme zásnuby a svadbu prežívali my. Prihodil som pár rád, pár pekných myšlienok, zaprial
som im Božie požehnanie a jeho pomoc. Pánko si založil štólu, mladí všetci štyria dali na tácku
obrúčky, ktoré im požehnal vetvičkou ponorenou do svätenej vody. Prstene si navzájom založili
a oficiálna časť bola skončená. Prípitok a pohostenie. Mladí si pred nami prvýkrát dali
zásnubný bozk. Išlo im to dobre, ale nikto z nás nepochyboval, že za tých sedem rokov, čo spolu
chodili, si ich v súkromí dobre nacvičili. Prajem im obom párom nech im Pán Boh pomáha
a obdarí ich hojným potomstvom.
Po zásnubách sme museli vážne uvažovať kde budú mladí bývať. Náš názor totiž
bol, že mladí majú od začiatku manželstva bývať oddelene od rodičov. Už som spomínal, že
poldomček na Jilemníckeho ulici 66 odkázal Antibáči obom našim deťom. Mirko sa rozhodol,
že sa po svadbe nasťahujú doň. Mali sme síce urobené plány od Jožka Majku na prestavbu.
Chceli sme pristaviť niekoľko izieb v dolnej časti a vytvoriť rovnako veľké prvé poschodie.
Vznikli by dva rovnocenné byty pre obidva páry. V tom čase nám uvoľnil Ján Frátrik (žilinský
básnik, učiteľ a priateľ) náš rodinný dom na Dolnom Vale 28. A tak sme prvé poschodie využili
na byt pre Mariku s Alom. V dolnej časti bývala vdova, pani Mária Schmidtová. Brali sme to
ako dočasné riešenie, pokiaľ nepôjdeme my traja – Pánko a my dvaja do penzie. Alo aj Miro už
pred niekoľkými rokmi podali žiadosť o štvorizbový byt na novovzniknutom sídlisku Vlčince.
Páčil sa mi prípis, ktorým ich upovedomovali, že byt bude dostavaný o 9 rokov. (!) Urobili sme
úpravy, maľovky a začali sa zháňať známosti, ktoré by nám pomohli zohnať nábytok. Aj to sa
podarilo s pomocou pána Kasmana, vedúceho obchodu s nábytkom, ktorý ho zháňal po celom
Slovensku – kuchyňu z Čadce, spálňu z Nitry, časť obývačky z Martina, druhá časť z Prievidze
atď. Marika si vybrala niekoľko kusov nášho starého nábytku, gauč a kreslá sme dali prečalúniť
a slúžil im niekoľko desiatok rokov. Výbavu pre „deti“ pripravovala moja žena od dcériných
15-tich rokov, tak po starom. Všetko bolo biele, krásne, trvanlivé, s vyšitým monogramom. Ja
som sa smial, že je toho toľko, že môžu mať fúru potomkov a my ich dostatočne zásobíme.

53