Page 56 - Staré Zlaté Časy

Všetky tieto prípravné práce boli zväčša na mojej hlave, lebo obe dievčatá boli ešte
študentky v Olomouci, Mirko mal zodpovednú prácu a Alo bol tri mesiace v Bratislave na
príprave prvej atestácie, ktorú úspešne vykonal tri dni pred svadbou. Spomínam si ešte ako žena
s dcérou zháňali látku na šaty, ako ich šila Aranka Balážová a veľmi chcela, aby šaty boli ako
z filmu My fair lady. To ale už nebola moja starosť... Ešte stojí za zmienku, ako sme všetci
vymýšľali tvar a motto do svadobných oznámení. Odznelo nesmierne veľa návrhov, ale
najkrajší bol Pánkov: „AMO TE – AMA ME“, „MILUJEM ŤA – MILUJ MA“. V latine si to
priala Marika a v preklade Miro. Tvar bol jeden vertikálne, druhý horizontálne. Nikdy ma
nenapadlo, koľko starostí je s prípravou dvojitej svadby...

S V A D B A M O J I C H D E T Í

Večer pred svadbou sa u nás pripravovalo vo veľkom. Hostí malo byť okolo
sedemdesiat a všetci sa mali zhromaždiť u nás na fare. Mnohí pricestovali z ďaleka, a tak sme
museli prichystať pohostenie. V obrovskom hrnci sa varil segedínsky guláš s domácou
knedľou, vyrábali sa obložené chlebíky a studené šunkové misy. Pivo, víno, alkoholické
i nealkoholické nápoje trónili na pomocných stolíkoch. Pánko ešte zavolal mladých, ktorí
riešili, ktorý pár bude sobášený prvý. Nevedeli sa dohodnúť, a tak pánko vytiahol korunu
a hádzali ňou. V tom čase každá svadba musela byť najprv uzavretá na radnici, tzv. civilná
svadba a potom, kto chcel, mohol mať svadbu cirkevnú. Tak vyšlo Alovi a Marike byť číslom
jedna na radnici a číslom dva v kostole, druhému páru naopak. Pánko chcel, aby svadba našich
detí bola nezabudnuteľná, a tak ich pripravoval k prijímaniu pod obojím spôsobom. Museli sa
naučiť správne držať kalich a napiť sa z neho. A tak to opakovane nacvičovali. Pred polnocou
sme sa unavení konečne dostali do postelí...
A nastal deň s veľkým D. Vo vedre čakali prekrásne červené ruže dovezené
z Rakúska p. kaplánom Michaličkom. Marika si vymyslela, že sama pripraví svadobné kytice,
netradične, iba jednoducho previazané bielou mašľou, Magde z 13 ruží – jej šťastné číslo
a Marika z jedenástich. Pomáhal jej náš druhý p. kaplán Tonko Kopásek, ktorý vidiac jej
rozklepané ruky snažil sa ju upokojiť tichým, kľudným hlasom. Hodiny leteli a už som vítal
prvých hostí. Nevesty sa zavreli v dievčenskej izbe, a začala príprava. Pani Muráriková im
robila krásne účesy a pomohla im do svadobných šiat. Nakoniec im upravila do vlasov korunky
s krátkym závojom. Hostia sa už tlačili v obrovskej jedálni a zvedavo čakali na dva páry.
Konečne sa naše, teraz už štyri deti, objavili vo dverách. Privítal ich obdivný šepot hostí.
Nebolo mi to jedno, ale privítal som všetkých a Pánko – krstný – otec sa ujal slova, urobil
rozlúčku podľa starého zvyku, deti si pokľakli, my rodičia sme im urobili na čelo krížik,
pobozkali sme sa a vybrali na radnicu. Mladí sa viezli našou Volgou a ostatní sme tých pár
krokov prešli pešo. Námestie bolo nezvyčajne skrášlené povievajúcimi slovenskými zástavami,
ktoré tam zostali ešte z osláv 1. mája. Hostia sa usadili v radničnej sále a s napätím očakávali
na mladé páry. Za zvukov hudby sa objavili malé dcérky Babulky Mandákovej v bielych šatách
s venčekmi na hlavách a rozsýpali lupienky ruží. Za nimi kráčali dva krásne páry, sledované
svedkami – MUDr. Aladár Štubňa svedok Alov, Ing. Jozef Majka svedok dcérin, Ing. Vladimír
Winkler bol Mirov svedok a Magdin Ing. Viktor Cvacho. My, rodičia sme sedeli v prvom rade
a vyzerali sme všetci ako zmoknuté sliepky. Mali sme sa tešiť a my sme smútili. Civilný sobáš

54