Page 58 - Staré Zlaté Časy

Popoludnie nám vyplnili jednotlivci, ktorí z nejakých dôvodov nestihli svadbu,
pogratulovali, priniesli drobné upomienky, pohostili sa, pokritizovali a my, unavení, sme
nakoniec boli radi, že je už večer a môžeme zaliezť do postelí. V pondelok už prišiel len
„Originál“ s čerstvo nazbieranými prvými hubami, dal nám prednášku o tom, čo obsahujú a ako
ich máme pripraviť. Druhý bol starý Adamica, ktorý miesto gratulácie oznámil, že si presne
zaznamenal dátum svadby, aby vedel, či sa budúce dieťatko nenarodí skôr, ako sa má správne
narodiť. Pobavil nás, ale zároveň aj prekvapil, do čoho sa cudzí ľudia dokážu starať.
Každý sa vypytoval, kde sa chystajú na svadobnú cestu. Určite aj oni chceli mať
pekné spomienky, ako sme mali my, hoci naša bola tak z polovice vybájená – Londýn, Paríž
sme si pridali ku našej milej destinácii, Veľký Šariš – tam učila vtedy manželka a Hruštín,
Babín, Vaňovka boli moje obce, kde som bol notárom. Pozn.: (Oznámenie rodičov, ktoré
posielali zo svadobnej cesty: „Londýn, Paríž, Veľký Šariš, Hruštín, Babín, Vaňovka pozdrav zo
svadobnej našej cesty Tivadar a Violka).
Mladí nemohli po svadbe nikde odísť, lebo Magda promovala a Marika tri dni po
svadbe robila skúšku zo psychiatrie. My starí sme si naplánovali cestu do Juhoslávie cez letné
prázdniny, na Hvar, a tak sa pridali k nám. My sme si objednali ubytovanie v krásnom hoteli
hneď na pláži a oni v dedinke Starý Grad. Najprv sme cestovali my – vlakom do Bratislavy,
lietadlom do Splitu a loďou raketou na Hvar. O niekoľko dní rovnako docestovali aj oni. Bývali
u starostu Starého Gradu v peknej rázovitej chalupe. Volal sa Ivo Dulčič a keď sa mu
predstavoval môj zať Alo Palčovič, tak pán starosta ho vyobjímal, presvedčený, že je krajan
a samozrejme, že im dvom aj parádne žičil. Každý pár mal svoju izbu a denne sa člnkom
preplavovali k nám na pláž. Pláž bola nádherná, hoci kamenistá. Mali sme nafukovačky, na
ktorých sme sa aj kúpali, aj slnili. Mamu sme mali vždy problém dostať do vody, a ďalší –
dostať ju z vody von. Jeden deň sme si vyhradili na cestu do Splitu, kde sme sa chystali predať
nejaké veci a mohli si kúpiť pomerne lacné zlaté šperky. Poradili nám doniesť deky a kryštál.
Dostali sme sa na trhovisko, ale odvahu predávať mala len moja žena a môj zať. Ostatní sme sa
zbabelo skrývali a k tým dvom sme sa vôbec nehlásili. Čosi predali, ale nebolo to zas nič moc.
Najväčší dopyt bol po liekoch, Alo mal slušnú zásobu, ale nechával ich pre prípad, ak by niekto
z nás ochorel. Posledný deň ich stihol predať a Marika si kúpila zlatý náramok, 4 prívesky,
Alovi zlatú retiazku s jeho znakom – Blíženci. V nedeľu sme mávali sv. omšu v takom sta-
ručkom kamennom kostolíku. Samozrejme slúžieval náš Pánko. Hneď pri prvej omši Magde
prišlo veľmi zle, Miro s ňou vyšiel von a potom nám pošepkali, že čakajú bábätko. (Až potom
dodali, že Magde bolo veľmi zle aj v lietadle a niekoľkokrát musela použiť pripravené vrecká).
Tak to bola novinka! Naše prvé vnúčatko sa hlásilo na svet. Veľmi sme sa tešili.
Už doma sme si zakúpili pre nás troch plavbu zaoceánskym parníkom do
Dubrovníka. Chceli sme mladým urobiť radosť, dokúpili sme ešte jeden lístok a poslali sme ich
miesto nás. Keď sa vrátili, boli riadne zmorení a až na druhý deň nám s humorom porozprávali
všetky peripetie z cesty. Keď sme si to vypočuli, boli sme nesmierne spokojní, že sme tam nešli
my. Sme vo veku vyžadujúcom už pokoj a pohodlie...
Ostatné dni boli nádherné, pri dobrej strave, kvalitnom vínku a dobrej spoločnosti.
Myslím si, že budeme na túto dovolenku dlho spomínať... A aj sme spomínali. Odchádzali sme
o dva dni skôr ako mladí. Prišli sme na letisko, nastúpili sme do lietadla, ktoré začalo štartovať.
Po hodnej chvíli sa motory zastavili a v amplióne sa ozval hlas: „Prosím, ukáznene vystúpte

56