Page 60 - Staré Zlaté Časy

a našich mladých. Vždy sme si navzájom podarovali nejaké drobnosti, a tak od p. kaplána Petra
Danihela Magda dostala balíček s ružovým a Marika s modrým cumlíkom. Hneď sa ohradili
a že si cumlíky vymenia. Peter asi nadaný prorockým duchom im v tom zabránil slovami: len
to nechajte tak, Magda bude mať ďalšie dievčatko a Marika syna. A mal pravdu. Mňa to trochu
mrzelo, lebo som prial obom párik. Ale Pánko, ktorý mal rád všetky deti, Marike sľúbil, že aj
keď bude mať chlapčenskú futbalovú jedenástku bude jej chlapcov na pár hodín všetkých
brávať do Kúra. Čo aj poctivo robil a to dlhé roky. Dňa 16. 3. 1978 sa nám konečne narodil
vnúčik s priezviskom Blaha a pri krste dostal meno Miško - Bohdan. Boli sme naň veľmi pyšní
a jeho rodičia tiež. Šnúra narodenia pokračovala a to 1. 1. 1979 prišiel na svet tretí Palčovič,
najväčší zo všetkých našich vnukov – meral 51 cm a vážil skoro 4 kilá. Alo s Marikou sa
rozhodli pre meno nášho Pánka a tak bol pokrstený na Štefan - Alojz. O 2 roky neskôr prišiel
na svet presne na moje narodeniny posledný vnúčik a to 30. 10. 1981 Martin Blaha. Tak sme
mali 2 krásne vnučky a päť nádherných vnukov. Vďaka pánu Bohu za tento prekrásny dar. Nech
im pán Boh dá zdravia, šťastia a nech rastú na radosť nám i svojim rodičom.

B O L I S M E V O F R A N C I I ! ! !

Po toľkých rokoch sme konečne dostali povolenie vycestovať do kapitalistického
zahraničia. Možno aj preto, lebo nám všetkým trom staroba klepe na dvere a určite nebudeme
chcieť emigrovať. No, nech je tak či tak, hlavná vec, že ideme.
Dňa 18. 9. 1973 sme cestovali – Pánko, mater a ja do Francie. Zo Žiliny rýchlikom
ráno o 5 hod. 17 min. a potom lietadlom z pražskej Ruzyne do Paríža. Leteli sme na lietadle
„Karavella“. Šťastlivo sme doleteli do Paríža na letisko Charlesa de Gaula. Taxíkom sme sa
dostali do objednaného hotela „Hotel de la Poste“. Cesta bola zdĺhavá, lebo taxikár nevedel
adresu nájsť, a tak asi hodinu sme sa vozili po rôznych uliciach. Hotel nepatrí k najdrahším,
skôr k tým lacnejším, ale veľmi slušným. Cítili sme sa v ňom veľmi dobre. Z domu sme si
zobrali maďarskú salámu, kávu a čaj, takže raňajky a večere sme si mohli urobiť na izbe
s dokúpením výborných a aspoň meter dlhých bagiet. Na naše podmienky je tu strava drahá,
a tak sme si museli vyhľadávať reštaurácie síce slušné, ale lacné. Francúzi nám hovorili, aby
sme nešli do reštaurácií, kde sú na stoloch deky (asi myslel obrusy), lebo tie sú aj pre nich
drahé. Pre nás chudobnejších sú reštaurácie s papierovými obrusmi. Všetko sme si poobzerali,
prezreli a po pár dňoch sme sa už dobre orientovali. Francúzi sú zvláštni ľudia, namyslení a hoci
ovládajú niekoľko rečí, hovoria iba francúzsky. Žijú v blahobyte až v nadbytku. Obchody sú
plné kvalitného zbožia z celého sveta. Tam žena v domácnosti dostane všetko a kvalitné
v jednom obchode, hodí to na pekáč a má všetko raz – dva.
Pracovnú dobu majú od deviatej rána s hodinovou prestávkou na obed a pracujú
do piatej popoludní. Pred začatím a po skončení práce zväčša cestujú metrom. Dozvedel som
sa, že sa metrom denne odvezú 4 milióny ľudí. Sám Paríž s predmestiami má cca 7 miliónov
ľudí! Áut je okolo 5 miliónov. Parkovísk toľko nie je, tak parkujú po okrajoch ulíc. Parížania
preto radšej používajú metro, lebo v špičkových hodinách by autom prešli cca 5 km za dve
hodiny. My sme sa mali v Paríži a vo Francii vôbec veľmi dobre a bolo tam nádherne. Sú to
nezabudnuteľné zážitky na celý život. Videli sme maximum a preliezli sme všetko čo sa dalo.

58