Page 63 - Staré Zlaté Časy

Blaha chcel privítanie trošku spestriť, dal pripraviť „mažiare“, postavil stráž, ktorá dopredu
ohlásila príchod najvyššieho šéfa. Ľudí zoradil s kvetmi v rukách, mažiare hrmeli až sa okolité
hory ozývali. Kone, ťahajúce koč so vzácnym hosťom sa splašili a leteli po dedine ako o závod.
Pán biskup síce vyviazol bez úhony, ale na pána kaplána sršal hnevom, kázal sa mu pobaliť a
preložil ho do Dolnej Maríkovej. Do Terchovej sa ešte raz vrátil v 1938 roku, kedy inštaloval
za správcu farnosti pána farára Štefana Bittera, budúceho najmladšieho kanonika na Slovensku.
Kotešová nebola moc veľká dedinka, a tak nesobášil každý týždeň. Raz, tak pred
žatvou, sa nahromadilo veľa párov, svadobčania sa navzájom pomiešali a pán dekanko pochytil
jedného mladíka, pritiahol k nemu mladú ženu a začal sobášiť. „Tak sa ťa pýtam, chceš túto
ženu za svoju manželku?“ A odpoveď muža ním riadne zatriasla. „Ja by som chcel, ale moja
Hana stojí tamto.“
Celý život bol veľmi dobrosrdečný a pohostinný, rozdal všetko čo mal, ale nikdy
nedal nikomu, kto od neho niečo drankal. Ale raz ma dopálil poriadne. Kúpil si pol domček v
Žiline na Jilemníckeho 66. Pred domom sme nasadili pekný vinič. Dosahoval už skoro strechu
a rodil pomerne veľa hrozna. Raz tam prídem, záhradka rozrytá, neupravená a viniča nikde.
Antibáči, kde si ho dal? „To sa zdá, to sa zdá, ale ten vinič bol nebezpečný. Vieš, mohol sa po
ňom vyšplhať had a ešte ma, nedajbože, uštipnúť. Dal som ho vykopať a zobrala si ho suseda.“
Samozrejme naletel susede, ktorá si ho presadila a hrozno mala ona a ešte aj okrášlenú chalupu.
Najdlhšie bol dekanom – správcom fary v Kotešovej. Kostol tam bol na kopci a veru v zimných
mesiacoch sa doň bolo ťažko dostať. Hore to síce po dlhšom trápení išlo, ale dole, to už bola
zábava pre okoloidúcich. Antibáči sa bavil a rozmýšľal, ako zísť, aby nebol ostatným na smiech.
A mal nápad! Zavolal paholka, prikázal mu doniesť starý kufor, usadil sa doň a spustil sa až ku
fare. A ľudia miesto posmechu stáli s otvorenými ústami, čo to ten ich pán farár vyvádza.
Záhradu mal veľkú s množstvom jabloní a nasadených kríkov ríbezlí. Celá naša
veľká blahovská rodina chodila k nemu na oberačky a zásobila sa na zimu. Každý si mohol
nabrať koľko chcel a ešte aj gazdiná musela pripraviť pohostenie. Ako som už spomínal,
gazdiné často menil a ich mená si písal na okenný rám. Gazdinú si vždy aj otestoval. Keď sa
mu nepozdávala, vytrhol si vlas z hlavy, vhodil ho do taniera s polievkou, ktorú jedol. Zavolal
gazdinú, ukázal na vlas a spýtal sa: Teremtete a toto je čo? Vlas. Ako je to možné, vlas v
polievke?! Už aj sa pakuj zbaliť a nech ťa tu nevidím! Ale, pán dekanko, veď ten vlas nie je
môj, je blond a ja som čierna – bránila sa obvykle gazdiná. No vidíš, to je ešte horšie. Boh vie
odkiaľ si ho doniesla. Zobral „pugilár“, vybral peniaze, zaplatil jej za odslúžené dni a mesiac
navyše, aby mala z čoho žiť, kým si nájde prácu. Takto gazdiné vymieňal, až natrafil na Vincku.
Bolo to veľmi statočné dievča z Diviny, robotu si vedelo zastať a aj variť sa po čase naučila.
Mala jednu veľkú výhodu. Trošku slabšie počula a bola veľmi kľudná, a tak trošku aj pomalá.
Mohol Antibáči hundrať koľko chcel, neodpovedala, len sa usmiala a robila si po svojom. Tak
si na ňu zvykol, že ostala u neho dlhé roky, prakticky až do svojej svadby. Je teraz naša rodina,
žena jej bola birmovnou mamou a mali sme ju veľmi radi. Často nás navštevovala aj s deťmi a
nikdy neprišla naprázdno. Po jej návšteve v najbližší nedeľný obed fara rozvoniavala husacinou
a na raňajky chlebík voňal husacou masťou a pečienkou. Nebolo žiadneho sviatku, alebo osláv
narodenín bez Vinckinej gratulácie a podarúnku...
Ako som povedal, Antibáči mal veľmi rád hostí a bol vždy pohostinný, ale raz sme
mali iný zážitok. Antibáči mal 60 rokov. Žena urobila krásnu tortu navrchu s výraznou

61