Page 62 - Staré Zlaté Časy

finančných prostriedkov išiel do seminára a vyštudoval za kňaza. Vysvätený bol v 1903 roku v
Nitre. Kaplánom bol na rôznych miestach. Mne známe sú Veľké Chlievany, Stará Bystrica a
Terchová. Keď som bol notárom v Terchovej starší ľudia ho v dobrom spomínali.
Bol to veľmi veselý a spoločenský človek. Ovládal viacero rečí, myslím, že sedem. Z Terchovej
dostal faru v Dolnej Maríkovej – tam bol dlhé roky. Celé štyri roky prvej svetovej vojny strávil
ako vojenský kňaz na fronte. Mal hodnosť majora a aj po vojne slúžil ďalej v Trenčíne. Nosil
uniformu, ktorá mu veľmi slušala. Bol fešák. Po meste chodil vystretý a usmiaty. Miesto
salutovania každému vojakovi na pozdrav kýval rukou a zdravil „Servus, môj človek“. Bolo
mu jedno, či ho zdravil vojak, alebo vysoká hodnosť, a tak po čase bol suspendovaný. V
Maríkovej mal veľa rolí, páru koní, paholka, volal sa Holha, ktorý zároveň bol aj kostolníkom.
Zamestnával tri slúžky a gazdinú – kuchárku. Gazdiné veľmi často menil a ešte v roku 1922,
keď som tam bol cez prázdniny so sestrami Mariškou a Hankou, sme na okne kaplánky
napočítali 77 mien gazdín, ktoré vymenil. Mená si písal atramentovou tužkou. Z Maríkovej
odišiel do Považského Podhradia, potom niekde ku Púchovu a naposledy celých 20 rokov bol
farárom – dekanom v Kotešovej. Ľudia ho tam mali veľmi radi a volali ho „náš pán dekanko“.
V Kotešovej bola obrovská záhrada, ktorú pred dvoma rokmi zabrali pod štátnu cestu
v Hričove.
V 1958 roku sme dovolenkovali v Poděbradoch. Kraj krásny, ubytovanie na
jednotku. Prevážali sme sa loďou po Cidline a Labe. Konečne trochu pokoj. Netrval dlho. Môj
strýko, Antibáči mal už svoj vek, ale choroby si musel vymýšľať, taký bol zdravý. Dokonca
videl tak dobre, že mu očiari ani okuliare na čítanie nechceli predpísať. On ich však chcel, tak
si kúpil rámy a dal si tam sklá bez dioptrií. Podotýkam, rámy boli zlaté, lebo také mu najlepšie
pristali. No a tak sa dal vyšetriť internistovi, ktorý vidiac jeho túžbu sa liečiť predpísal mu
nejaké vitamíny. Sedím si v parku a fajčím fajočku, keď dobehol Mirko a podáva mi telegram.
Od Antibáčiho: „Urýchlene sa vráť, som chorý a nemám lieky“. Celú noc som sa terigal vo
vlaku do Žiliny a pešo do Kotešovej. (Autobusy chodili 2x do dňa.) Antibáči si veselo chodil
po fare a podal mi papierik s názvom lieku. Najbližšia lekáreň bola v Bytči. Liek som zohnal a
cestoval som naspäť. Ešte som si ani neoddýchol a už ma potešil ďalším telegramom:
„Umieram, príď čo najrýchlejšie.“ Zbalil som sa a bolo po dovolenke. V Kotešovej ma čakal
strýko tváriaci sa choro a bez liekov. Všetko sa zopakovalo. Večer som sa išiel prejsť po záhrade
a čo nevidím pod oblokom! Vysypanú krabičku liekov! Vravím mu: Antibáči, prečo si vysypal
tie lieky, však vieš, ako som ich krvopotne zháňal. A on na to: „To sa zdá, to sa zdá, (toto
Antibáči rád hovoril), pamätáš sa, čo hovorieval gróf Csáky, keď mu našli plnú komoru liekov?
Že si lieky dal predpísať, lebo aj doktor musí z niečoho žiť. Zobral si ich od lekárnika, lebo aj
lekárnik musí z niečoho žiť. A nakoniec aj on chce žiť, a preto ich neje.“
Antibáči bol za mlada veľký fešák a veľký figliar. Čo sa ten nastváral všelijakých
žartov! Rád si uťahoval z každého, kto mu na jeho fígle naletel. Keď som posledné roky býval
s ním, začal sa vždy v noci nahlas smiať, zobudil ma a už mi aj do rána rozprával svoje príbehy.
Aj keď ich vravel opakovane, vždy ich tak vedel podať, že som sa musel zabávať s ním.
Posledný „žart“ v Terchovej, ktorý ho stál preloženie, si urobil privítaním pána
biskupa prichádzajúceho na birmovku. Vtedy sa nechodilo autami, ale na kočoch ťahaných
niekoľkými pármi koní. Aby sa kone neplašili, tak strieľať na privítanie bolo prísne zakázané.
Jeho nadriadený – starší chorľavý pán farár – mu prenechal všetky prípravné práce. Pán kaplán

60