Page 64 - Staré Zlaté Časy

šesťdesiatkou, nakúpili sme darčeky a nádherné kytice. V slávnostných ancúgoch, v dobrej
nálade sme vošli do fary. Antibáči nás z diaľky privítal, ale keď prišiel bližšie a zbadal tortu
a kytice, zamračil sa, schmatol podnos s tortou, otvoril skriňu, tortu šmaril do nej, nevypočul si
ani gratulácie a boli sme z fary skôr von ako sme sa nazdali. Náš odchod sprevádzali slová, že
sa oslavujú iba meniny a vek sa nikdy nepripomína. Dvere zabuchol a oslava bola skončená.
Samozrejme, že sme si to zapamätali a už sme nikdy vek nepripomínali. To bola jeho ďalšia
zvláštnosť...
Niečo vyše roka žil Antibáči s nami na žilinskej fare. Jeho mozgovú kapacitu,
humor a apetít mohol obdivovať každý. V tom čase nás bolo na fare dosť – Pánko, my štyria,
dvaja kapláni, Antibáči a pán dekan Schmidt – volali sme ho Pišta báči. Už len navariť pre
toľkých bolo umenie. Žena dodržiavala piatočný pôst a pridala k tomu aj stredu. Pôst sa týkal
iba mäsa a nie množstva jedla. Všetkým to vyhovovalo, mali radi múčne jedlá, aj jedlá z rýb.
Iba Antibáči bol výnimka – ryby ešte ušli, ale z múky, to veru nie. V pôstne dni mu nikdy
žalúdok dobre netrávil, mal fingované bolesti, vzdychal a požiadal iba o kávičku. Potom sa bez
slov vytratil do mesta, zväčša na „Masaryčku“ do „Ryby“ – nakúpil si údenáče, pečenáče,
zavináče a s chuťou sa najedol. Zato nedeľný obed bol pôžitok sledovať. Obaja starí páni jedli
s veľkou chuťou a mali radi „všetko, čo sa triaslo“ t. j. všetko mastné. (Obaja sa dožili vysokého
veku). Raz sme dostali niekoľko bažantov. Z jedného žena uvarila polievku a ostatné upiekla s
plnkou, obložené slaninkou. Všetci si oblizovali prsty, iba dvaja starí páni kyvkali hlavami a
hovorili „dobré, dobré, ale taká krásne tučná kačička by bola podstatne lepšia“.
Vidíte chlapci, tú vašu starú mamu mal každý rád. Aj Antibáči ju mal veľmi rád a
ona bola snáď jediná, ktorú tak trošku rešpektoval. Počas vojny, keď sa do Terchovej blížil
front, jej dal do úschovy zlaté hodinky aj s reťazou. (Klasické pánske hodinky do vesty). Vložila
ich do perinky 14 dňovej dcéry. A tak tam prečkali celú frontu. Po vojne si už zaopatril
náramkové hodinky a žene povedal, že pôvodné má uschovať pre Mariku a dať jej ich, keď
bude veľká. Boli roky odložené v trezore až raz, v období, keď rozdával všetko a hocikomu, si
ich prišiel vypýtať, lebo ich chcel venovať susedovi. Žena sa poriadne nazlostila a vyčistila mu
žalúdok. Všetci sme očakávali jeho odpoveď a čuduj sa svete, Antibáči stíchol, niečo zamrmlal
a bol kľud. Mirko v tichosti vytiahol aparát a mamu odfotil aj so schlíplym Antibáčim. Vydarená
fotka – takú nafučanú manželku som nikdy predtým nevidel!
Páčila sa mu hneď pri prvom stretnutí, keď som ju bol u našich predstaviť. Bola
veľmi atraktívna, stále usmiata, štíhla, že by si ju v páse presekol, elegantne oblečená
a upravená s velikánskym klobúkom na hlave. Antibáči mi hneď šepkal: „Tú si obskakuj, nech
sa za teba vydá, je krásna, múdra a vie nosiť klobúky a to vie máloktorá.“ On bol aj so mnou
na pytačkách u jej strýka poslanca Antona Hancku, ktorý bol jej poručníkom po smrti rodičov.
Padli si hneď do noty, dali mi ju a chystala sa svadba. Ako viete, museli sme ju niekoľkokrát
preložiť, pretože som bol aktívny vojak a neustále som bol odvelený z rôznych dôvodov.
Na spovedi pred svadbou som bol vo Františkánskom kostole v Žiline. Antibáči
išiel ako dozor a sľúbil mi, že mi vybral dobrého spovedníka, ktorý bude so mnou rýchlo
hotový. Nuž vyšiel som zo spovedelnice o rovné dve hodiny. Potil som sa, že zo mňa tieklo
potokom. Antibáči sa smial a poučil ma, že do manželstva sa vstupuje tak, že zahodíš všetko,
čo si navystrájal ako slobodný. Pomyslel som si, že mi to hovorí ten pravý, ale pre istotu som
bol ticho.

62