Page 65 - Staré Zlaté Časy

Viete chlapci moji, prečo sa hovorí, že kvôli spoločnosti sa aj Františkán ožení?
Asi pre vášho prastrýka, ktorý mal rád spoločnosť a snažil sa vždy každého riadne pohostiť a
to nielen dobrým jedlom, ale hlavne alkoholom. Aby sa on mohol na nich zabávať používal
takýto systém. Pripravil vždy veľké vodové poháre, hosťovi nalial alkohol a do svojho pohára
čistú vodu. Pripíjali si, pokiaľ hosť nestratil zábrany a Antibáči mal možnosť sa pobaviť. Raz
mal väčšiu spoločnosť, ale akosi sa im nedarilo zabávať. Ako na zavolanie, prišiel do fary fráter
a pýtal si prístrešie na noc. Frátri chodili kedysi po dedinách a robili zbierky na charitatívne
ciele. Antibáči ho najprv dobre posilnil jedlom a samozrejme známym spôsobom dobre potúžil
alkoholom. Keď bol v nálade, tak sa ho spýtal, či už bol oboznámený s vyhlásením Vatikánu,
že sa nariaďuje mníchom oženiť. Fráter nič nenamietal, zavolali gazdinú a urobili svadobný
obrad. Použil však formulky skutočného obradu, a tak bol sobáš platný. Po vytriezvení fráter
zhrozený uháňal sa sťažovať svojmu predstavenému. Ten zariadil anulovanie sobáša a dal
Antibáčiho na súd. Dlho mal opletačky, ale nakoniec sa so šťastím z toho vyvliekol a tvrdil, že
to stálo za to. No, a odvtedy sa hovorí, že kvôli spoločnosti sa aj Františkán ožení. Takýchto
príhod mal nesmierne veľa, sedeli by sme tu do rána, keby sme ich chceli všetky počuť. Dáme
si jeden špric a potom budeme pokračovať. Nóó, myslel som špric iba mne, vy na to ešte
nemáte, iba ak na obrátený. Kto vie, aký to je, môže si ho urobiť...
Keď som bol študentom na reálke (Reálne gymnázium v Žiline) učil som sa
francúzštinu. Ale Antibáčimu, ktorý ovládal sedem jazykov, sa to zdalo nedostačujúce a trošku
ma priškripol. Tvrdil, že som príliš bujný, a tak som musel často chodiť k nemu na faru. Všetky
prázdniny a voľné dni som trávil u neho. Každý deň som sa musel naučiť desať slovíčok z
maďarčiny, latiny a nemčiny. Ja som si aj kúpil učebnicu s názvom „Po německy v tisícich
slovech bez učitele“. Môj otec mi názov doplnil „Nič sa nenaučíš“ (čo bola pravda). A tak
vďaka Antibáčimu a jeho prísnemu režimu mi nerobilo problém komunikovať počas vojny s
nemeckými vojakmi, počas dovoleniek na Balatóne porozprávať sa s miestnymi obyvateľmi,
privyrábať si kondíciami učením francúzštiny, ba v styku s kňazmi sa dobre hodili vedomosti z
latinčiny. Mladí kapláni so mnou vôbec nemohli súperiť, lebo ich latina bola čisto profesionálna
a moja praktická, založená na hovorovej reči. Je tiež pravdou, že ak som dlho nehovoril ma-
ďarsky, musel som si dať najprv nejaký hosulépes a potom mi to už išlo jedna báseň.
Aj s vašou starou mamou som sa zoznámil vďaka cudziemu jazyku. V Gbeľanoch
vedľa Varína žili Martinčekovci, veľká honorácia. Pani Martinčeková bola z rodiny
Hanckovcov – sestra Jána a Antona (otec a strýko starej mamy). Mala štyri dcéry – Pištu, Ilu,
Cilu a Valu. Posledné tri som vyučoval francúzštinu. Počas prázdnin tam bola na návšteve ich
sesternica, ktorá sa mi páčila po všetkých stránkach a začal som po nej poškuľovať, a tak trochu
aj ona po mne. Písali sme si a po niekoľkých rokoch sme sa zobrali. Bola to dobrá voľba, sme
spolu už 57 rokov a stále sa máme radi. Berte si z nás príklad. Keby som nevedel po francúzsky,
nebol by som si tak dobre vybral.
Napadlo ma, ako som s Viktorom Chladňúchom a Jožkom Bugáňom cestoval do
Budapešti. Na jednej stanici do nášho kupé nastúpila krásna počerná Maďarka. Mysleli sme si,
že nás nebude rozumieť, a tak sme po slovensky korenisto pochvaľovali jej prednosti a Viktor
sa nás spýtal: „tak čo chlapci, ale by ste ju radi capli po tom krásnom zadku...“ Nestihli sme
odpovedať a naša krásavica peknou slovenčinou odpovedala: „ A takto zaucho by ste nechceli?“
Nenadarmo sa hovorí „koľko rečí vieš, toľkokrát si človekom.“

63