Page 67 - Staré Zlaté Časy

požiadavkou o doručenie ruskej tlače. Chvíľu ostal zmrazený na stoličke, vzápätí vyskočil a
išiel sa potrhať od úslužnosti, a tak nám každý deň prichádzala na faru ruská Pravda.
Všetci sme ho čakali na nádraží a bez problémov sme ho poznali, a to nielen pre
úžasnú podobu s Pánkom, ale hlavne oblečenie bolo ako v ruských filmoch – široké nohavice,
dvojradový kabát, bezgolierová košeľa a miesto kufra také zelené vrece. Hneď po privítaní ho
Pánko zobral do Evy a nakúpil mu našské oblečenie. Niekoľko dní Laci obchádzal všetko, čo
sa týkalo jeho novej vlasti. Darmo sme sa snažili z neho niečo vypáčiť. Bál sa o rodinu a mlčal.
Predpokladal, že sú všade odpočúvacie zariadenia. Už sme si mysleli, že sa nič nedozvieme,
keď ma napadlo pozvať ho poobzerať v okolí Žiliny všetky mlyny a mlynárov. Laci bol mlynár
a všetko o mlynoch ho zaujímalo. Nesmierne sa mu páčilo u Mika Saláta, kde sme sa asi najviac
pozdržali a samozrejme, že nie na sucho. A tak milý Laci stratil zábrany, pozval nás do
Voroneža, ale iba v letných mesiacoch. „Na jar, v jeseni a v zime sa tam nedá dostať, lebo sa
vylieva Don a cesty sú neschodné.“ – vysvetľoval. V meste býva jeho syn – učiteľ. Oni bývajú
na dedine, majú malý drevený domček. Žijú ako sa hovorí „z ruky do úst“ – lovia ryby, chytajú
zajace a hlavne nedržia nič doma. Pri každej cestičke k dedinke stojí stráž z obyvateľov, ktorá
dáva pozor, či sa nepribližujú ruské vojská (ich vojaci). Pri prvom podozrení dávajú avízo a
všetci obyvatelia schytia nejaké potraviny a ozlomkrk utekajú do skrýš v lese. Vojaci nielenže
drancujú v obydliach, ale znásilňujú ženy a občas len tak pre radosť pozabíjajú pár mužov. A to
prosím, je v hlbokom mieri. Ľutovali sme ho a zapíjali sme žiaľ. Vôbec si deti moje,
nepamätám, ako sme mohli cestovať vlakom do Žiliny a ako sme merali cestu z nádražia
domov. Matne si spomínam, že som nevedel trafiť kľúčom do dierky a že sa dvere po chvíľke
otvorili samé (otvoril ich p. kaplán Michalička) a my sme vhupli dnu a zaspali sme za stolom.
Odvtedy, keď mal niekto náladu, naši vždy hovorili „Asi bol mlyny obzerať“.
Laci po slovensky dávno zabudol, ale ostali mu zbytky maďarčiny, a tak sme sa
veľmi dobre dorozumievali rusko – maďarsko – slovensky. Cítil sa u nás vynikajúco,
zásobovali sme ho rôznymi podarúnkami, pri ktorých on len vzdychal, či mu ich na hraniciach
nezoberú. Mal z tej svojej krajiny poriadny strach. Jeho veľkú túžbu – navštíviť svoj rodný kraj
– Dolniaky mu Pánko splnil pánskou jazdou. Laci, Pánko a ja sme sa vybrali do Nitry. Stretnutie
s bratmi a ostatnou rodinou bolo dojímavé a neobišlo sa bez sĺz. Ponavštevoval všetkých,
pospomínal na detstvo a mladosť, prešiel miesta, ktoré si uchovával v pamäti. Svoje pozvanie
k nim zopakoval s tým, že snáď získa povolenie na návštevu. Hneď nás aj upozornil, že určite
nebudeme môcť navštíviť jeho dedinku. Na takýto prípad sú pripravené mestské byty, kde sa
stretnutie môže uskutočniť pod dohľadom. Mňa si Laci veľmi obľúbil a volal ma brat Tivo.
Rozlúčili sme sa a čakali na list. List prišiel o niekoľko mesiacov, radostne nám ďakoval on i
jeho deti za zlaté retiazky a ešte zopár darčekov. Predsa sa mu podarilo niečo preniesť aj cez
takú prísnu colnú kontrolu, ako bola na ruskej hranici. My sme sa do ZSSR nedostali, ale môj
najmladší brat Lolo aj s Rudom Kapasným sa tam vybrali. Išli autami a ako boli zvyknutí doma,
odbočili na vedľajšiu cestu a urobili si cik–pauzu. Do desiatich minút boli pri nich milicionári,
nariadili im ísť po hlavnej ceste a nikde neodbočovať. Pre istotu ich sprevádzali až do Moskvy.
Boli ubytovaní v hoteli Rossia. Pri prehliadke mesta sa našli na trhovisku označenom na palici
nastoknutou konskou hlavou. Vytiahli fotoaparáty a fotili. Po pár minútach ich stopli
milicionári, filmy z aparátov vybrali a pohrozili im vyhostením. Napriek neustálym kontrolám
sa im podarili ešte dve zaujímavosti – vbehli do „Potemkinových domov“ a postavili sa do

65