Page 66 - Staré Zlaté Časy

Náš profesor francúzštiny – Jozef Pavelka – cestoval do Paríža a po návrate nám v
škole okrem opisu krás Paríža pridal historku, ako aj človek výborne hovoriaci francúzsky
dokáže v praxi zazmätkovať. Išiel vraj po ulici a potreboval poradiť, ako sa ide k Víťaznému
oblúku. Zastavil policajta a ako prvé sa ho opýtal „Parle vouz France?“ (Hovoríte po
francúzsky?)
Veľká škoda, že sme sa svoje deti báli učiť cudzie jazyky, aby ich komunisti ešte
viac neprenasledovali s podozrením na velezradu. Každý, kto bol vzdelaný a nedajbože ovládal
cudzie jazyky, hneď bol podozrivý zo špionáže...
Antibáčimu jazykové schopnosti pomohli aj pri náhlej príhode mozgovej. Raz šiel
okolo Gymnázia na Veľkej Okružnej k nám na faru na obed a cestou odpadol. Privolaná
záchranka skonštatovala mozgovú príhodu. Okrem ochrnutia pravej ruky a nohy mal postihnutú
reč. Obrovským prekvapením pre záchrancov bolo, keď dokázal povedať, koho majú
upovedomiť o jeho postihnutí a to tak, že použil slová z rôznych jazykov, ktoré sa mu podarilo
vysloviť. Vraj je to veľká rarita...
Bol hospitalizovaný na internom oddelení. Reč i hybnosť sa celkom dobre
upravovala. Navštevovali sme ho niekoľkokrát za deň. Mali sme mu už nájdenú opatrovateľku
a v pondelok ho mali prepustiť domov. V nedeľu bola birmovka, čiže pre nás všetkých obrovská
záťaž. Boli sme ho pozrieť až večer, všetko bolo v poriadku, tešil sa na domov a – v noci zomrel.
(1963 r.) Pohreb mal v Žiline i vo Varíne, podľa jeho želania vo Varíne je aj pochovaný. Zo
Žilinského kostola ho odprevádzalo 100 kňazov a veľa veriacich. Niekoľko autobusov bolo z
jeho posledného pôsobiska v Kotešovej. Jeho domček na Jilemníckeho 66 bol už od 1951 roku,
kedy bol postavený, prepísaný na moje deti Mira a Mariku. Podmienka bola, že sa o neho dobre
postaráme až do smrti, čo sme, myslím si, statočne vykonali. Pripravili sme mu aj krásne miesto
posledného odpočinku, čierny mramorový hrob, o ktorý sa staráme.
Bol to výnimočný človek, s prebytkom humoru, lásky, zbožnosti a určitej osobitosti.

Česť jeho pamiatke!

L A C I B I T T E R – P Á N K O V B R A T

V šesťdesiatych rokoch nastala taká mierna obleva a bolo dovolené aj ruským
občanom vycestovať do socialistických štátov. A tak sme aj my čakali návštevu – Pánkovho
brata Laciho. Pánko ho často spomínal a tvrdil, že Laci ako osemnásťročný chcel ujsť na západ,
ale si poplietol smery a dostal sa aj s kamarátom na východ – do Sovietskeho zväzu. Tam ho
hneď chytili a odvliekli na Sibír. Po niekoľkých rokoch ho pustili a on sa usadil vo Voronežskej
oblasti a pracoval ako mlynár. Oženil sa s ruským dievčaťom a aj rodičom oznámil svoju
svadbu. Bratia sa mu v liste vysmievali, či sa oženil pod vŕbou a prerušili kontakt s ním. To si
mysleli oni. V skutočnosti kontakt prerušili boľševici, ktorí svojim občanom nedovoľovali
žiadny styk so zahraničím. Keď prišiel prvý list písaný azbukou, Marika s Mirkom ho preložili,
a tak sme sa dozvedeli o jeho rodine, manželke, dcére Júlii (meno dali po Laciho mame) a
synovi Vladimírovi. Pozisťovali sme, čo treba urobiť, aby mohol prísť na návštevu. Všetko sa
vybavilo, ba zašiel som aj na ŠTB, aby som zabezpečil každodennú ruskú tlač. Bolo to zábavné!
Keď ma úradník zbadal, predpokladal, že návšteva bude zo západu a nesmierne som ho zaskočil

64