Page 68 - Staré Zlaté Časy

kilometrového radu na české pivo. Potemkinové domy bola veľká rarita, o ktorej sa cudzinci
nemali dozvedieť. V rámci šetrenia totiž v panelákoch neboli vnútorné steny, a tak ten, kto išiel
po schodoch videl do všetkých bytov. Neviem si predstaviť takto žiť. KGB malo uľahčené
sledovanie...
České pivo, niet sa čo diviť, aj u nás ide na dračku. Zaujímavé bolo, že každý v rade
mal so sebou nádobu, do ktorej mu predavač čapoval. Bolo to zábavné, niekto mal misku, niekto
fľašu, alebo hrniec. Najviac bolo 5 l zaváraninových fliaš, ktoré vyprázdnili a napĺňali znova.
Kto sa opil, ľahol si na zem a vyspal sa. Okoloidúci mu obyčajne vyzliekli kabát, a dali mu pod
hlavu, nech sa dobre vyspí. Na hraniciach colníci robili psychologické testy. Každý cestujúci
sa musel postaviť do takého dreveného chlievika a colník sa na neho 5-10 minút uprene pozeral.
Kto ten pohľad nevydržal, bol vinný a šiel na celkovú prehliadku. Bolo to smiešne a zároveň
hrozné. Nedivil som sa, že mal Laci z nich strach. S Lacim som sa už viacej nestretol. Prišlo
ešte pár listov písaných po maďarsky a jeho rukou. Potom sa ozval jeho syn so správou, že otec
je po operácii slepého čreva a že má veľké komplikácie, rana zhnisala a liečba trvala viac ako
pol roka. Vôbec sa tomu nedivím, lebo sme sa dozvedeli, že hygiena v ich nemocniciach
(samozrejme, že nie na špičkových klinikách) je úbohá. Obväzy sa nevyhadzujú, ale nanovo
opierajú, pacienti po operáciách nie sú izolovaní od hnisavých atď. No, a potom, deti moje, už
prišla len zvesť o jeho odchode na druhý svet. Odišiel človek, s ktorým mi bolo dopriate stráviť
aspoň pár krásnych spoločných chvíľ, na ktoré sa mi dobre spomína.

P O V Y R A Z E N I E

Starý otec sa pohodlne usadil v kresle, nostalgicky zavzdychal a pokračoval.
Kedysi ešte za Slovenského štátu, keď sme stavali kostol, museli sme často cestovať do
Bratislavy. V Žiline, tam, kde teraz stoja Vlčince, bolo letisko a na ňom niekoľko lietadiel,
takých malých cestovných. Aby sme si skrátili cestu, tak sme teda do Bratislavy leteli. Bolo nás
niekoľko stálych pasažierov. Obyčajne Pánko, zástupcovia Urbáru, Staňo – Tabaček, Gusto
Hanuliak a ja. Občas sa k nám pridal aj Martin Kapasný, alebo pán učiteľ Kunst. Pre prípad, že
by lietadlo bolo príliš neposedné a hádzalo by, vždy sme mali tľapku slivovice vo vrecku. A
hádzalo vždy, veď bolo malé a vzdušných vírov veľa, tak tľapka putovala z ruky do ruky. Vypila
sa jedna, prišla na rad druhá. Raz letela s nami pani s dcérou, ktorej bolo zle ešte na letisku a
vo vzduchu nestačili vrecká. Pánka napadlo podať jej fľašu, že jej snáď alkohol pomôže. Ale to
ste mali vidieť! Mamka fľašku schmatla, dobre sa potúžila a dcére fľašou natierala ruky a
obveseľovala nás, až kým sme nezosadli. Cesta z letiska do centra mesta bola na prečistenie
hláv – viezli sme sa otvoreným fiakrom. Kočiš dostal riadne zaplatené a doviezol nás priamo
na ministerstvo. Povybavovali sme čo bolo treba, navštívili sme krajanov a zorganizovali
stretnutie v Grand hoteli. A tu začali preteky. Každý chcel byť hostiteľom a ukázať sa, ako sa
má dobre. Ja som sa vždy postaral, aby mal každý dobrý základ a najprv sa najedol. Vedel som,
že prípitkov bude veľa a nie vždy to dobre skončí. Okolo dvanástej Gusto Hanuliak vstal a začal
salutovať a spievať slovenské a gardistické piesne. Trošku sme ho podporili, ale okolo druhej
už vyvolával hádky s ostatnými hosťami a skončil na policajnej stanici. Chudák Jano od
Pantákov mal zas iný problém, lebo všetka tá dobrota, ktorú do žalúdka za noc nastrkal sa mu
drala prednou cestou von a on vykrikoval: „Otca tvojho, zostaň tam, veď som ťa zaplatel!“

66