Page 69 - Staré Zlaté Časy

Martin objímal kandeláber a nútil k spevu každého okoloidúceho. Jozef Staňo, najtriezvejší a
najspoľahlivejší opatroval doklady a peniaze a spolu s Pánkom vyplácali útratu a škody, ktoré
občas vznikli na majetku hotela. Mojou úlohou zas bolo vytiahnuť a zaručiť sa za tých na
policajnej stanici. Šlo to celkom dobre, lebo po vyspatí zas boli z nich inteligentní a
dôveryhodní ľudia. Kúpili sme ešte pár darčekov a leteli naspäť. Takúto zábavu sme si, deti
moje, mohli dovoliť iba v pánskej jazde. Ako náhle sme šli s manželkami stali sa z nás
najsolídnejší muži starajúci sa len o ich blaho.
Starý otec si napchal tabak do fajky, prstom ho opatrne zatlačil, kázal si podať sirky
(zápalky), jednu zapálil a priložil k fajke. Niekoľkokrát s chuťou zabafkal a pokračoval. Všetci
v rodine mi ako darčeky nosia rôzne fajky. Môj otec mal najradšej takú skoro ¾ metrovú
s pipasárom. Tú mu vždy musel niekto zapáliť. Ja mám radšej také kratšie a veru ich mám aj
do 50 kusov. Ale mal som aj jednu raritnú fajku dlhú 1 m a 5 cm. Bola urobená na zvláštnu
príležitosť – majster Pekara dostal zákazku vyhotoviť umelecké fajky pre Stalina a Gottwalda.
Nebol tým nadšený, ale odmietnuť nemohol, a tak vyhotovil miesto dvoch, fajky tri a jednu
venoval mne. Nefajčil som z nej, bola na ozdobu. Moje fajky som požičiaval hercom do
divadla, a tak som požičal aj túto nádheru. Asi mi ju zabudli vrátiť, čo je nesmierna škoda.
Ďalšiu som dostal od Ala a Mariky, tiež od majstra Pekaru, ale to je taká pre potešenie oka.
Posledná červená, drevená, je najjednoduchšia. Obidve visia v slovenskej izbe...

V Ý S T A V B A K O S T O L A V T E R C H O V E J

VDP. Štefan Bitter – Pánko, ako ho volali všetci v Terchovej i my, mal 28 rokov a
bol kaplánom, keď bol povolaný na mobilizáciu. Po skončení dostal ustanovujúci dekrét od
Biskupského úradu v Nitre za administrátora do Terchovej. Prišiel tam pred Vianocami a svoju
prvú svätú omšu slúžil na Vianoce 1938 v kostole Sv. Martina. Býval v budove starej fary sám
a stravoval sa v hostinci u Ondreja Cingela a neskôr od r. 1939 u nás na notariáte. Kostol sa mu
zdal pre takú veľkú obec malý a začal rozmýšľať o výstavbe nového kostola. Zástupcovia
veriacich priznali, že o tomto už aj oni uvažovali, ale že je fúra prekážok, nedostatok financií,
v obci ešte nie je elektrika atď.
Teda jednou z mojich prvých úloh ako terchovského notára, bolo zaviesť do dediny
elektriku. Riaditeľom elektrárne v Žiline bol terchovský rodák Anton Malý. Ten nám šiel v
ústrety a spoločne Pánko, on a ja sme sa postarali o to, aby elektrifikácia bola uskutočnená.
Primárna sieť sa viedla z Krasňan. Ale mali sme v dedine aj odporcov, a to majetnejších, ktorí
sa báli, že pôžička na elektrifikáciu bude veľká a budú musieť ručiť svojimi majetkami. Stálo
nás to veľa presviedčania a nakoniec bola táto akcia našou zásluhou zadarmo. Pánko totiž
požičal obci 60 tisíc korún, ktoré mu obec neskôr vyplatila. Za tú sumu sa postavili vežové
hodiny.
Aby sa mohlo s výstavbou začať, urbárnici venovali na výstavbu horu Bezovú,
ktorá je vo Vrátnej vyše horárne. Drevo sa predalo OFE (Varínska drevospracujúca firma) za
milión korún. To bol základ na započatie výstavby. Výstavbu kostola dostala firma Harminc,
ktorá mala veľké skúsenosti so stavbou kostolov. Postavila približne v tom istom období
Evanjelický kostol v Žiline a naša stavba bola v poradí deväťdesiata piata.

67