Page 70 - Staré Zlaté Časy

Vybralo sa dôstojné miesto pre budúci kostol a mohli sme oznámiť úradom
svetským i cirkevným položenie základného kameňa. Napadlo ma a oznámil som to aj na
ministerstve vnútra a na základe oznámenia prišiel do Terchovej osobne minister Mach so
svojou suitou. Zo Žiliny sa dostavili predstavitelia župy a okresu.
Z položenia základného kameňa sme urobili malú slávnosť. Napísal som základnú
listinu, ktorá je uložená v základoch pod kostolom a na ňu sme sa podpísali všetci prítomní,
starostovia obcí a ich zástupcovia, učitelia, správcovia škôl, cirkevní hodnostári. Za poslancov
bol prítomný Anton Hancko – manželkin strýko – a Koloman Hornyš z Kysuckého Nového
Mesta. V sále potravného družstva sa urobila hostina a podávali sa typické slovenské a
terchovské jedlá – baraní guláš a bryndzové halušky s oškvarkami. Obsluhovali učiteľky a
Terchovky oblečené v krojoch, čo malo veľký úspech, hlavne u tých, čo neboli domáci. Minister
Mach sa cítil veľmi dobre a aj voľačo popil. Vstal, predniesol krátku reč a prisľúbil sto tisíc
korún na výstavbu. Počul som jeho pobočníka ako si pod nos mrmlal: „Zasa niečo sľúbil a
nevedno, či to bude môcť splniť“. Zavolal som si Ďura Vallu – hasičského veliteľa – a povedal
som mu, aby sa poďakoval Machovi a znova mu pripomenul jeho sľub. Juraj Vallo, energický
Terchovec povedal, že pánu ministrovi ďakujeme, že nám tých stotisíc korún sľúbil, ale že ešte
viac budeme ďakovať, keď ich dostaneme. Mach na to povedal, že „moje slovo nie je dym“ a
skutočne tie peniaze poslal.
S Pánkom sme využili Machovu dobrú vôľu a povedali sme mu, že Terchovci
nemajú veľké možnosti sa zamestnať, či by sa nedalo nejako pomôcť. Na to Mach povedal, aby
som mu podal papier. Podal som mu hárok a naň sa podpísal – Mach – nič viac. Dal mi to s
tým, aby som tam napísal desať mien mladých terchovských chlapcov, ktorí už majú vojnu za
sebou. Mal som im napísať žiadosť a poslať veliteľom žandárskej stanice. On už zariadil, aby
títo chlapci boli prijatí. Najväčší problém bolo nájsť desať chlapcov, ktorí mali čistý trestný
register. Skoro každý mal za sebou dajaký trest, a tak som musel najprv urobiť výmazy trestov
a aj tak sme ešte okrem Terchovcov museli zobrať Múčku z Belej a ešte jedného z Lysice. V
tom čase žandárska služba znamenala istotu zamestnania. Po čase tam z nich zostal iba jeden –
Staňo z horného konca, Maryši Rybárky syn. Ostatní sa uchytili inde, alebo ako Vinco a Poldo
Holúbek zomreli. Podstatné bolo, že nadobudli isté pracovné návyky, získali skúsenosti, a to
im v ďalšom živote veľmi pomohlo.
Pri výstavbe kostola pomáhali všetci občania. Bola to radostná práca. Manželské
páry odpracovali určité dni zdarma, tak isto aj povozníci, a ostatné práce boli riadne platené.
Obnos, ktorý venoval Urbár, by nebol stačil, a tak sme peniaze zháňali ako sa dalo. Vydávali
sme aj krásne pohľadnice, ktoré zobrazovali budúci kostol. Tieto predávali všetci, hlavne
študenti. Náklad na pohľadnicu bol 20 halierov a predávali sa po 2 koruny. Ľudia s radosťou
platili cirkevnú daň, lebo vedeli, že všetko ide na výstavbu kostola.
Ešte pred začatím stavby Pánko navrhol, aby budúci kostol bol zasvätený jeho
obľúbeným svätcom – Cyrilovi a Metodovi. Za všeobecného súhlasu sa tak aj stalo a Ter-
chovský kostol teraz patrí medzi najkrajšie a najväčšie Cyrilometodské chrámy.
Architekt Harminc pôvodne chcel, aby kamenárske práce na kostole boli
budované zo Spišského travertínu (v tých kameňolomoch mal svoje účastiny). Samozrejme, že
sme to zamietli, veď v Terchovej kameňa i kamenárov bolo dosť. Kamenárov viedol Jozef Malý
zo Žiliny, brat riaditeľa elektrární. Ten sa zaviazal, že všetky kamenárske práce budú vykonané

68