Page 71 - Staré Zlaté Časy

presne a kvalitne podľa plánov. Architekt Harminc bol dosť nahnevaný a žiadal po mne a
Pánkovi, aby sme podpísali, že osobne ručíme za kvalitu. Hoci neodborníci, zaručili sme sa a
naozaj boli práce urobené na jednotku. Skúška kvality bola hneď cez vojnu, keď strela z kanóna
od Belej zasiahla kostol, ale veľkú škodu nenarobila. Na kostole vpredu sme dali urobiť
slovenský znak tak, aby sa nedal odstrániť, čo nám – Pánkovi a mne – po štyridsiatom piatom
roku vo väzení vytýkali.
Práce postupovali veľmi dobre a do príchodu frontu do Terchovej bola hrubá stavba
ukončená. Začiatkom apríla 1945 Terchová vyhorela. Bombardovali ju Maďari z diel
umiestnených pri Belej. Strieľali po dva dni vždy okolo siedmej podvečer. Prvý zápalný granát
dostala budova starej fary, tá teda zhorela prvá a potom väčšina dediny ľahla popolom. Po
príchode frontu a vyhorení dediny nastali ťažké časy. Mrzlo a nebolo kde bývať, tak pohorelcov
umiestnili aj v novom kostole. Nová dedina sa postavila v dvojročnom pláne obnovy a pritom
sa postavila aj nová farská budova a dokončila sa výstavba kostola. Dňa 9. októbra 1949 bol
kostol slávnostne vysvätený pánom arcibiskupom Néczeym, ktorý potom udelil pánu farárovi
Bitterovi hodnosť kanonika. A tak sa stal Pánko najmladším kanonikom na Slovensku.
Oslavy vysviacky kostola boli veľkolepé a zúčastnilo sa ich množstvo ľudí. Prišli
aj zástupcovia Okresného národného výboru zo Žiliny s predsedom Androvičom (nebol z našej
rodiny). Títo zástupcovia chceli si zarečniť, akože aj oni majú zásluhy na novom kostole, hoci
opak bol pravdou, hádzali nám polená pod nohy, aby sa nám nedarilo. Keď začali rečniť,
terchovskí chlapci – mládenci, s motorkami hučali, pokrikovali, a tak ich vôbec nebolo počuť.
Aj za toto Pánka a mňa činili zodpovedným a mali sme za to mnoho nepríjemností. Ešte
spomeniem slávnostný obed, ktorý pripravila moja ženička s pomocníčkami. Oslavná tabula sa
tiahla cez celé tri miestnosti novej fary, zmestilo sa tam vyše šesťdesiat hostí, ktorí boli
nadmieru spokojní s pripraveným pohostením. Obdivovali aj velikánsku tortu vyzdobenú
reliéfom nového kostola (z toho vidieť, že moja manželka o. i. vyučovala aj kreslenie). Pánko
dal už dopredu pripraviť krásny dar pánu arcibiskupovi, a to obrovskú drevorezbu nového
kostola a jeho najbližšieho okolia. Obraz tvoril umelecký rezbár majster Pekara z Rajca, ktorý
je známy svojimi dielami. Aj korpus na kríži oltára Terchovského kostola vytvoril on. Pri
vysviacke obraz odovzdával Jozef Staňo s naším Mirkom a zdobí biskupský úrad Nitrianskeho
hradu.
Maľovka kostola sa robila základnou bielou farbou. Nedá mi nespomenúť takú
kurióznu príhodu. Predsedom cirkevnej obce vtedy bol Jozef Staňo mlynár, veľmi čestný
človek. Maliari žiadali do maľovky čerstvé vajíčka. Malo to zaručiť trvanlivosť farby. Ľudia
doniesli celé hromady vajec. Maliari sa tešili, že si budú celé týždne z toho množstva môcť
robiť praženicu. Ale to nepočítali s akurátnosťou Staňu. Ten stál nad nimi dovtedy, kým všetky
vajcia neporozbíjali do farby. Veru, viac ako tri roky bol kostol trochu cítiť vajíčkami a na
stenách boli tmavšie šmuhy, lebo farba zle schla.
V rámci zákona o Dvojročnom pláne obnovy sa cirkevné budovy nesmeli stavať.
My sme však stavali novú faru a museli sme to robiť tak, aby to neklalo oči novým mocipánom.
Keď sa blížilo k februárovým udalostiam bol som ešte zmocnencom pre výstavbu. Požiadal
som bývalého povereníka stavebníctva Styksa o audienciu. Predvolal ma a povedal, že vie ako
sa fara stavala a podpísal mi dokument, že povereníctvo stavebníctva súhlasí s výstavbou
cirkevnej farskej budovy v Terchovej. Tak sa legalizovala jej výstavba.

69