Page 72 - Staré Zlaté Časy

Keď nás – Pánka, Paľa Romana lesníka a mňa – zavreli, hľadali všetko, čo by nám
malo priťažiť. Vytýkali nám výstavbu kostola a aj stavbu farskej budovy. Neskôr chceli urobiť
z fary pôrodnicu. Miestni straníci a dokonca aj biskupský úrad súhlasil, ale Pánko sa postavil
proti s tým, že sa vyhrážal, že z kazateľnice poštve ženy. Nebolo to treba, lebo ženy samé
vyhlásili, že ani jedna na faru rodiť nepôjde. Takto sa fara zachránila a dodnes slúži svojmu
účelu. Kostol bol doplnený krásnym organom. Stál 400 000 korún a robila ho firma z Krnova.
Pri výstavbe kostola, fary a celej obce veľmi pomohla vzájomná spolupráca Pánka
a mňa. Keď sme niečo potrebovali ako obec, alebo notársky úrad, Pánko vyzval obyvateľov aj
v kostole na spoluprácu a opačne. Len v takejto dobrej zhode a spolupráci sa mohli veľké diela
podariť. Kostol sa začal stavať iba s miliónom korún a stál veľanásobne viac, ale všetky peniaze
sme pozháňali tak, že po skončení prác neostal ani halier dlžoby.

B O Ž Í S L U H A – B A L U Š Í K

Škoda, že si nemôžete pamätať Balušíka. Na nikoho tak nesadlo, ako na neho -
„Aké meno taký človek.“ Balušík balušil ľudí s radosťou. Bol síce ako kňaz zbožný, ale okrem
kostola v ňom nebol ani máčny mak kňazský. Oblečený chodil v bielej halene, čiernych
bukových nohaviciach a cez jedno plece mal prehodenú čiernu huňu. Na druhom pleci mával
vrece, ale čo mal v ňom, nikto nevedel. Raz však obsah vyšiel na svetlo. Vrece sa veľmi
natriasalo a nakoniec z neho vypadlo malé prasiatko. Od jari do zimy býval zväčša na salaši,
pásol ovečky, z mlieka vyrábal korbáčiky, parenice, vyúdené kohútiky, ovčí syr a bryndzu.
Vyrezával črpáky, varešky a rôzne ozdobné predmety. Živil sa tým, čo les dal. Občas zbehol do
svojej dediny a odslúžil omšu, alebo sa na niekoľko týždňov presunul do Modry, kde mal
keramickú pec a dielňu. Bol umelec a tvoril z hliny prekrásne sošky, (my máme od neho celú
Jánošíkovú zbojnícku družinu,) keramické betlehemy, misy, hrnčeky, džbány, obrazy a
množstvo prekrásnych drobností. Mal svojich pomocníkov, ktorí výrobky oficiálne predávali,
ale on sa najradšej preobliekol za žobráka a chodil predávať osobne. Zmeneným hlasom
vykrikoval „Kúpte misky a rajnice, predám lacno, sú kradnuté a vzácne. Kúpte od chudáka!“
Raz bola moja žena na fare sama. Bolo už šero a ona po rôznych zlých
skúsenostiach sa aj tak trošku bála. Balušík si vystriehol čas, cez hlavu si prehodil plachtičku,
zvonček ignoroval a zabúchal na dvere. Žena dvere pootvorila a s hrôzou vykríkla. Balušík ju
chytil za ruku a tlačil sa dovnútra mrmlúc pritom „Som len chudobný pocestný, neublížim
vám, ale ma musíte poumývať a nakŕmiť.“ Až keď videl, že jeho obeť od strachu zdrevenela,
začal sa smiať a dal sa poznať. To zaucho, ktoré schytal, bral ako žart...
Samozrejme, že sa jeho počínanie a slobodné jednanie nepáčilo ani vrchnosti
svetskej, ani cirkevnej. Dostával fary chudobné na financie i na ľudí. Pri ojedinelých kázňach
s vervou kritizoval režim, a tak mal byť zaistený. Ale kto chytí vietor v poli? Nikto nikdy
nevedel, kde práve je. Raz dostali eštebáci hlásenie, že je vo svojej fare. Nemeškali a vydali sa
ho chytiť. Keď tam dorazili, na dvore videli „starca“ ako rúbe drevo. „Kde máte farára?“
zaznela otázka. „A to prosím, viem, videli auto a povedali, že sú to tie eštebácke svine a ušli do
lesa. Tamtým smerom“ a rukou ukázal do temer nepriechodného lesa. Eštebáci sa poklusom
hnali označeným smerom a Balušík sa pokojne zbalil a odišiel po ceste na svoj salaš.

70