Page 73 - Staré Zlaté Časy

Aj samotní kňazi ho považovali nielen za čudáka, ale aj za takého prostáčika. Iba
Pánko ho vždy ochraňoval a vážil si ho. Tvrdil, že iba „veľký človek“ si dokáže robiť sám zo
seba žarty, a že v podstate je človek prírody a má k Bohu blízko. Pozýval ho vždy na spoločné
spovede, ba bol aj spovedníkom jeho otca. S báčim to bolo tak. Moc dobre nevedel po
slovensky, a tak si vždy hriechy napísal po maďarsky, dal ich Pánkovi – synovi preložiť do
slovenčiny, potom šiel na spoveď k Balušíkovi a dal mu preklad prečítať. Potom si každý niečo
povedal v svojej reči, navzájom si nerozumeli, dostal rozhrešenie a spokojne išiel domov.
Čo ma nesmierne prekvapilo, bola Balušíkova smrť. Celý život zdravo žil, bol na
zdravom vzduchu a zomrel na rakovinu pľúc. Nikdy nefajčil, ale zrejme ohnisko na salaši bez
odvetrania urobilo svoje. Ostali na neho iba spomienky a jeho prekrásne keramiky.
A teraz si urobíme prestávku, lebo mi akosi vyschlo v krku. Ktorý z vás vie ako sa
robí správny špric? Čo sa leje do čoho, aby sa neznehodnotilo víno vodou? Dobre si to
rozmyslite a zatiaľ urobte sódu. Dávajte pozor, nie aby ste naliali vody viac ako po rysku. A
nevypúšťaj bombičku naraz, veď ti všetko vyšumí a bublinky budú v keli! Všetko sa musí robiť
akurátne! Poučoval starý otec...

A U T O S T A R É H O O T C A

Starý ocko, prečo si nikdy nemal auto? Veď aj kedysi boli dobré autá a Pánko vždy
mal najnovší model. Teba to nelákalo? Každý chlapec a muž chce viesť nejaké rýchle auto. No,
vnuk môj, ja som predsa auto mal. Bola to stará Pragovka a aká krásna a dobrá. Tiež som rád
jazdil rýchlo, ale raz sme boli taká väčšia spoločnosť z Prašíc na poľovke na zajačiky.
Poľovačka bola vydarená, a tak sme ostali sa trošku zabaviť. Zábava bola dobrá, len sme akosi
neodhadli množstvo vínka a všetci dobre pod parou sme sa natlačili do mojej Pragovky a ja
som šoféroval. Dostali sme sa na rovnú cestu, na ktorej bol jediný strom a ja som zakotvil
presne v ňom. Prebral som sa na konári a odtiaľ zhora som mal výhľad na ostatných, ktorí ležali
porozhadzovaní široko – ďaleko. Razom som vytriezvel. Zdalo sa mi, že sú všetci po smrti. V
tej chvíli som dal sľub, že už nikdy za volant nesadnem, len nech sú všetci v poriadku. Ako sa
hovorí, opitý človek má dvoch anjelov strážnych, tak aj naša spoločnosť vyviazla iba s
drobnými poraneniami. Ale slovo som dodržal a už som nikdy po aute netúžil. Ach, starý ocko,
to aj vysvetľuje, prečo sa vždy v aute držíš kľučky. Si pripravený vyskočiť, keby šlo do tuhého
– smiali sa chlapci. No, len sa smejte, ja viem, čo je to strach a viem aj to, že ty môžeš ísť
predpisovo a druhý, nezodpovedný do teba narazí.
Keď bola vaša mama študentka v Olomouci občas sme ju chodili navštevovať a
pred sviatkami sme ju, aj vašu krstnú, viezli domov. Auto bolo vždy napratané nákupmi a
knihami, z ktorých sa mali doma učiť. Mám pocit, že to bola zbytočná záťaž pre auto, lebo
doma už mali celkom iné myšlienky. Aké, starý ocko? – Nuž, váš otec bol hlavnou postavou,
ktorá zamestnávala myseľ vašej mamy. Ale to sme odbočili. Bolo pred Vianocami. Snehu plno,
mráz ako na Sibíri. Z moravskej strany boli cesty celkom udržiavané, šlo sa dobre, ale na
vrchole Makova cesta smerujúca prudko z kopca dole, bola zľadovatelá a leskla sa ako zrkadlo.
Dostal som strach. Modlil som sa a držal kľučky. Strach sa každým metrom zvyšoval, a tak som
panikáril. Pánko bol nervózny už zo samotného šoférovania a moje strachopudné reči ho riadne
rozčuľovali. Tie dve mladé, sediace vzadu sa chichotali a moja ženička s nimi. Vôbec si

71